Trinásty týždeň – O tom, ako nás zachránil google translate
V pondelok sa opäť budíme do nečakane chladného, veterného a daždivého počasia. Začínam mať pocit, že Španielsko sa snaží presvedčiť našich, že nie je tak horúcou krajinou, ako si mysleli, lebo väčšinu času čo sú tu, je buď zima, alebo prší. Keďže sa výprava nechce prechádzať za dažďa, smerujeme do obchodov na nevyhnutný nákup potravín. V obchode prvýkrát po troch mesiacoch počujem známu reč – češtinu – od staršieho páru, tak sa dáme do reči. Tiež sú z nás prekvapení, v okolí Zaragozy veľa Čechov a Slovákov nestretávajú. Rozprávajú nám, že v Španielsku žijú už 50 rokov, pôvodne boli obaja v manželstve so Španielmi, rozviedli sa, našli si českú polovičku a ostali žiť v Španielsku. Teta sa smeje, že je to príbeh ako z románu a napriek tomu, že žijú v českej domácnosti, do Čiech sa im už vracať nechce. Vlastne sa im nečudujeme.
Okolo obeda sa konečne vyčasí, slnko začína páliť, vyrážame teda do Zaragozy obzrieť si mesto a dať si na obed tapas. Novo príchodzím ukazujeme miesta, ktoré sa nám v Zaragoze páčia najviac – Plaza del Pilar, Basílica de Nuestra Señora del Pilar, Catedral del Salvador a rôzne zašité uličky. V centre mesta dnes už druhýkrát počujeme známu reč, tentokrát slovenčinu. Okoloidúca slovenská rodina nás zastavuje a dáme sa do reči, vraj sú na ceste do Madridu a spravili si prestávku v Zaragoze. Tvrdia o sebe, že sú jediní blázni, lebo sem prišli autom, na čo ich rýchlo vyvádzame z omylu, že jediní určite nie sú, lebo naša skupina je tu troma autami zo Slovenska. Neveriacky pozerajú, až nakoniec jedna z dcér vykríkne: “Jupí, nie sme blázni!” Buď, alebo sme blázni všetci.. 🤪
Keďže sa nám všetkým veľmi páči kultúra tapas, na obed za presúvame z baru do baru a ochutnávame všetko, čo sa nám páči. Poobede sa na siestu vraciame na stellplatz, dáme si oddych, niektorí z nás oddychujú pod autom a večer sa opäť vraciame do mesta, ako inak, na tapas. Večer má mesto úplne inú atmosféru, všade je veľa ľudí, hudby, ruchu a miest s tapas je otvorených omnoho viac ako cez deň. Saške sa snažíme odškrtať to-do list tým, že jej hľadáme podnik, v ktorom jej pripravia španielske churros s čokoládou. Vo viacerých podnikoch nám totiž vysvetlili, že typickú čokoládu, ktorú podávajú k churros v lete nemajú, lebo je to pre nich záležitosť skôr na dlhé zimné večery. Nakoniec sme však boli úspešní a churros sme napriek horúcemu večeru našli. My s Jurkom potom vyberáme bar so sympatickými tapas, kde si všetci spoločne pripíjame na naše desiate výročie. Centrum Zaragozy je nám tento rok súdené na oslavy, pred mesiacom som tu oslavovala narodeniny s Josém a Crystal a teraz oslavujeme výročie v prítomnosti časti rodiny. Nakoniec plníme túžbu aj Norovi, ktorý mal chuť na burrito a všetci spokojní a najedení odchádzame v noci naspäť na stellplatz. 🧑🤝🧑
Utorok je opäť dňom dlhých presunov, čo nie je ideálne, lebo je horúci deň a v púštnej časti Španielska sa v našom aute bez klímy pomaly, ale isto varíme. Podvečer, už uvarení, zastavujeme v dedinke Camarasa, kde časť posádky mieri na miestne kúpalisko a my s Jurkom do rieky, aby sme vodu dopriali aj Donymu. Večer sa ešte ideme prejsť po dedine, dlho však chodiť nevydržíme, lebo aj neskoro večer je extrémne teplo a prvýkrát sa nám v aute aj zle zaspáva. 🌞
Už sme si zvykli, že v Španielsku sú veľké teplotné výkyvy v rámci pár hodín a už nás ani neprekvapuje, že po horúcom utorku sa v stredu budíme do zamračeného a hlavne chladného rána. Ideálny deň na presun. Domov mierime cez šiestu krajinu nášho výletu – Andorru. Andorra je malá, ale veľmi pekná krajina plná čiernych budov, nádherných kvetov všade popri cestách, aj nad vchodmi do domov a na voľných priestoroch pokrytá tabakovými plantážami. Je tiež extrémne hornatá, hlavné mesto leží vo výške 1023 metrov, čo samozrejme v našom aute cítime a už štandardne podraďujeme do dvojky a vlečieme sa slimačím tempom. Prekvapivé však je, že nie len naše auto má problémy a cestou stretneme odstaveného oca na krajnici, ktorému sa auto preplo do núdzového režimu. Veď prečo nie. 😀 Časť našej výpravy sa sem teší na nákupy, pretože Andorra je daňovým rajom. My s Jurajom nakupovací čas skôr pretrpíme a najväčšou zaujímavosťou, ktorú si z obchodov odnášam je, že tu v mekáči nemajú McDrive, ale McAuto. Po nákupoch pokračujeme cez centrum hlavného mesta smer Francúzsko, až sa dostaneme k najvyššiemu stúpaniu, ktoré nás tu čaká. Rýchla časť skupiny sa nám stratí hneď na začiatku stúpania a tak sa sami vlečieme na dvojke a neskôr aj na jednotke hore, priemernou rýchlosťou 10km/h. Držím sa pri krajnici nech nás autá za nami vedia obehnúť, až kým sa na nás nenalepí dodávka a ťahá sa za nami takmer 10 minút. Pýtam sa Juraja, či si myslí, že ľudia v dodávke sa proste neponáhľajú a kochajú sa za nami v pomalom tempe krajinou, alebo sme nebodaj v Andorre narazili na ďalšieho zúfalca s tak pomalým autom ako máme my. Odpoveď prichádza do pár minút, keď sa dodávke podarí obehnúť nás, zbesilo nám mávajú, trúbia a škeria sa na nás. Vzápätí zisťujeme, že sú to naši českí bratia a auto im šlape len o niečo viac ako nám. To v praxi znamená, že sa v každej serpentíne stretneme, mávame si a smejeme sa na sebe viac a viac. Očividne sme si vzájomne vylepšili náladu a spoločne vysmiati vyštveráme až na vrchol horského priesmyku Port d’Envalira. Tu sme dosiahli výškový rekord s našim dede autom, 2408 kilometrov nad morom a dobehli sme tu aj zvyšok našej skupiny. Po včerajších 38°C máme hore 15°, z čoho sa my s Jurajom tešíme, že je konečne ideálne počasie, naši ale frflú, že je zima. Keby bolo na nás, ostali by sme tu aj nocovať, zvyšok ale zamieta a tak sa horským priesmykom spúšťame do Francúzska. Cestou pod nami vidíme oblaky a obrovské lyžiarske strediská rozliehajúce sa na svahoch. Podvečer prekračujeme hranice Francúzska a je nám trošku smutno, že sme Španielsko po vyše dvoch mesiacoch definitívne opustili. Autu je zjavne tiež smutno, lebo cestou dolu začína opäť skákať a tak nám odľahne, keď večer po dlhom jazdení zastavujeme v meste Villefranche-de-Conflent. Tu si ešte dáme krátku prechádzku po nočnom meste a s Jurajom zvažujeme, že sa od skupiny oddelíme. ⛰️
Pokračujeme v znamení rýchlych zmien počasia a vo štvrtok je opäť horúco. Kvôli nezhodám počas cesty a rozdielnym predstavám o trávení dovolenky sa aj zvyšok skupiny chce oddeliť a tak si s Jurajom plánujeme deň osamote. Keďže má dnes narodeniny, naša prvá cesta je, ako inak, na nákup zákuskov. 😀 Presúvame sa do zátoky k mestu Salses-le-Château, kde trávime zvyšok poobedia. Nájdeme tu aj starú pumpovaciu studňu na doplnenie vody, z čoho má hlavne Jurko radosť. Radosť by sme ale mali, aj keby nebola pumpovacia, v tejto lokalite je obtiažne zohnať vodu, čo nám potvrdzuje aj druhá skupina, ktorá svoje poobedie strávila hľadaním vody. Večer, keď sa ochladí, sa presúvame do mesta Colombiers, kade preteká Canal du Midi, ktorý je možné splavovať na lodiach, respektíve hausbotoch. Tu sa stretávame s Norom, ktorý nám ukazuje loď, na ktorej sa plavil so svojou rodinou a rozpráva nám svoje zážitky. 🛥️
V piatok ráno sa budíme v prístave a presúvame sa do mesta Béziers, kam kanál ústi do plavebných komôr a majú tu aj most pre lode Pont-Canal de l’Orb, ktorý si Jurko nemohol nechať ujsť. Poobede sa presúvame k pláži do mesta Agde, kde varím naše milované príšerky a zvyšok poobedia trávime na pláži. Po kúpaní v oceáne nás prekvapilo, že je voda v mori teplá a hlavne niekoľko desiatok metrov veľmi plytká. Po západe slnka sa opäť vydávame na dlhšiu cestu, cestovanie v chládku sa nám osvedčilo, sme menej unavení a Dony je tiež spokojnejší. Francúzsko nám veľmi rýchlo pripomína, prečo sme ho pár týždňov dozadu nazvali krajinou tisícich retardérov. Teraz by som to možno zmenila na krajinu tisícich retardov. Francúzski šoféri sú najhorší zo všetkých krajín, ktoré sme kedy prešli, sú nervózni, agresívni, tlačia sa na nás, vykrikujú, nonstop na nás trúbia, ako keby sme vďaka tomu vedeli ísť rýchlejšie. V kombinácii s otrasnými cestami, ktoré sú mimo diaľnic ešte horšie ako na Slovensku, to minimálne vo mne vytvára stále väčšiu averziu voči tejto krajine. Keď prirátam fakt, že väčšina ľudí odmieta rozprávať inak ako francúzsky a mentalita francúzov je prinajmenšom zvláštna, táto krajina je pre mňa do budúcna v kategórii nikdy viac. Škoda, že sa jej cestou do Španielska nedá vyhnúť. 🚐
V sobotu ráno dostávam cez okno facku od páliaceho slnka a v alkovni je pocitovo 45°C+, lebo nie sme v tieni. Okamžite balíme a presúvame sa 4 kilometre k najbližšiemu tieňu, kde sa naraňajkujeme. Vonku je neznesiteľne, počasie hlási 35°C, hľadáme preto najbližšiu vodu na kúpanie. Kotvíme v tieni pri rieke, strhávame zo seba oblečenie a celé poobede trávime štýlom kúpanie-gazpacho-čítanie-kúpanie-gazpacho-čítanie.. Večer sa už štandardne rozhodneme presunúť, potrebujeme každý deň spraviť nejaké kilometre, aby sme prišli domov v želanom čase. Cestou sa kocháme pohľadmi na nekonečné levanduľové polia a francúzsky vidiek. Tesne po jedenástej Juraj zahlási: “Asi by sme mali natankovať.” Pozerám na ručičku paliva, ktorá je už pomaly pod červenou úrovňou a opravujem Jura na: “Určite by sme mali natankovať”. Ten má však vyhliadnutú lacnú pumpu, lebo veď “nedám francúzom 1.98€ za benzín”. Štandardne vozíme v garáži dva kanistre s benzínom do rezervy, ale aj tie sú už prázdne a kým dojdeme na pumpu, nádrž je takmer suchá. Pumpy sú tu samoobslužné, vkladáme kartu do stojana, keď zrazu: “Vaša karta bola zamietnutá”. Asi nejaká chyba, vravíme si, skúšame znova a opäť nič. Nevadí, máme druhú kartu, dávame tú, opäť nič. Stojany neberú hotovosť, poslednou našou možnosťou je revolut, na ktorom aktuálne nemáme takú sumu, akú alokujú francúzske pumpy a z bežného účtu prevod trvá deň. Napadlo mi zavolať mame, či nám nachvíľu nepošle peniaze cez jej revolut aby prišli okamžite, hneď mi ale došlo, že volať jej tesne pred polnocou nebude dobrý nápad, lebo by ju trafil šlak, že čo sa stalo, keď volám v noci. Stojíme teda na pumpe s prázdnou nádržou, vyhádzanými kanistrami z kufra a nevieme odísť, v čom Juraj prichádza s geniálnym nápadom: “Budeme spať na pumpe.” Excelentné, neviem si predstaviť krajšie ráno, ako v smrade benzínu na betónovej ploche pri 39°C. Okamžite zamietam a som pripravená budiť mamu nočným telefonátom, keď zrazu prichádza auto. “Toto je naša šanca”, hovorím Jurovi, “musia nám natankovať!” Okamžite prepadávame mladých francúzov s otázkou, či vedia anglicky, prichádza však už obávaná odpoveď, že nie. Mixom španielčiny, angličtiny, pantomímy a google translatora vysvetľujeme, že sme tu uviaznutí s prázdnou nádržou a neberie nám slovenskú kartu, aj keď je na nej dosť peňazí. A že či by boli takí milí a natankovali nám z ich karty, že im dám hotovosť. Francúz si chvíľu obzerá nás, potom auto na miestach, kde je stále prelepené lepiacou páskou, premýšľa a potom odpovedá: “Ale táto pumpa neberie hotovosť.” Pozeráme na seba s Jurom a obaja myslíme na to isté – týpek vôbec nepochopil čo od neho chceme. Zapájame do toho aj chalanovu frajerku a celú informáciu zjednodušujeme do translatora jednou vetou: “nefunguje karta, natankuj mi, dám ti cash”. 😀 V chalanových očiach sa zrazu zračí pochopenie a prikyvuje: “Oui, oui!” Našťastie sme opäť natrafili na dobrých ľudí, ktorí nám natankovali z ich karty, výmenou za hotovosť. Samozrejme sme im nechali niečo naviac, z čoho nakoniec vyplynulo ponaučenie pre Juraja – nemá význam hľadať najlacnejšiu pumpu v okolí, lebo nakoniec aj tak neušetril. Na čo mi samozrejme hneď oponoval slovami: “Radšej dám navyše im, ako pumpe.” Nuž neviem, osobne si myslím, že by sa ich sám od seba neopýtal a na pumpe by čakal na spasenie dodnes. Druhé poučenie pre Juraja by malo byť – nikdy nechoď s palivom až na doraz. Každopádne, my máme o jeden zážitok a francúzi o jeden dobrý skutok viac. ⛽
Nedeľa je ešte horúcejšia ako sobota, tak sa ani nepresúvame a celý deň trávime pri jazere, pri ktorom sme spali túto noc. Je tu tieň, ticho a voda a aktuálne nič viac nepotrebujeme. Občas v návale zúfalstva z tepla zahlásim, že sa už teším domov. Na klímu, ktorú máme v byte. 😀 Večer sa opäť presúvame a cestou stojíme na servisnom mieste, kde stretneme prenajatý karavan so Španielmi, ktorí vyzerajú byť zúfalí. Servis robia podozrivo dlho, tak sa ich ideme opýtať, či majú nejaký problém. Španiel neveriacky vyvalí oči a zjavne je šokovaný, že ho dvaja nešpanieli oslovili v strede Francúzska jeho rodnou rečou. Vyzerá zmätene a pýta sa, aká krajina je SK, keď hovoríme po španielsky. Vysvetľujeme mu, že sme boli pár mesiacov v jeho krajine, čím sme ho ešte viac šokovali, lebo sme boli kúsok od miesta kde býva, kam veľa turistov nechodí. Nakoniec sme mu ešte poradili čo robiť s extrémne smrdiacou odpadnou nádržou, on nám pochválil auto, vzájomne sme si zdvihli náladu a pobrali sme sa každý svojim smerom. Takéto stretnutia na karavaningu milujem, trvajú zväčša len pár minút, ale všetkým ihneď zlepšia náladu. 🚐
– Tento týždeň sme prešli 767 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 5387 kilometrov. 🛣️
Dufam, ze si si ich kupila?
nie, lebo mi nesedeli 🙁 ale zhanam take obdobne
už sa vam to kratí, ale stalé si to užívate, super,
nevynechala som ani jeden blok:)
Je to tak 🙂 Super, tesim sa, ze ta citanie blogov stale bavi 🙂