Štrnásty týždeň – O tom, ako sme opäť museli merať auto
V pondelok ráno sa zobúdzame v lese, na naše šťastie kompletne v tieni. Mimo tieňa je dnes okolo 40°C a je opäť nežiteľne. Trávime tu celé doobedie aj obed a zbierame odvahu vyraziť na cesty do horúceho dňa. Poobede chceme ísť k vode okúpať sa a potrebujeme spraviť aj štandardný servis. Na kúpanie sme si vyhliadli blízke jazero s vybudovanými pieskovými plážami. Keď však prichádzame, všade okolo jazera sú tabule, ktoré prísne zakazujú kúpanie. Nechápeme na čo sú tu vybudované pláže pre kúpajúcich, keď sa tu kúpať nemôže. Prekvapene zisťujeme, že domáci aj v horúcom dni zákaz dodržujú, poctivo sedia na brehu a na vodu len smutne pozerajú. Pre nás je to ďalší bizárek, sedieť a pozerať sa na vodu rozhodne nechceme, tak sa radšej opäť vydávame na cesty. Kúsok od jazera nachádzame krásny stellplatz, cez ktorý tečie potok, v ktorom sa rovno okúpeme my aj pes. Je tu aj obrovské mlynské koleso, drez na umytie riadov, malá knižnica a ohrádka so sliepkami. Strávime tu celé poobedie a na večer zahajujeme ďalší dlhší presun k priehrade pod stromy, kde chceme stráviť celý nasledujúci deň. Cestou nám niečo začalo búchať v prednej časti auta a tak je jasné, že okrem kúpania bude mať Juraj zajtra aj iný program. 🛠️
Utorok pokračuje v trende stúpajúcich teplôt a okrem nás a ďalších karavanistov sa pri priehrade začínajú schádzať aj domáci. Aj tu nachádzame zákazovú tabuľu, tentokrát však len so zákazom plávania. Kúpanie a sedenie na brehu je tu teda povolené, takisto je tu aj kopa ľudí na nafukovačkách a môžu sa tu kúpať aj psy. Ostávame celý deň, kúpeme sa, varíme a Juraj opäť leží pod autom. Tentokrát auto dosť výrazne rozoberá aj zvonku, dokonca vyťahuje aj vŕtačku a náradie, ktoré štandardne pri opravách nepoužíva a spredu kabíny vŕta. Francúzski dôchodcovia, ktorí sa na nás nalepili len prekvapene pozerajú a chodia obzerať, čo Juraj robí. Asi nečakali, že im relax pri vode prekazí chalan s rozpadnutým autom a vŕtačkou.
Poobede sa začína dvíhať vietor, ľudia sa urýchlene balia, tak usúdime, že môžeme vyraziť aj my. Cestou nás chytí silná búrka, nonstop nám v telefóne pípajú výstrahy posielané po sieti, ktoré nám odporúčajú, že nemáme vychádzať z domu, ani nikam ísť autom. Oboje sa dosť zle realizuje, keďže bývame v aute. 😀 Vietor je chvíľami tak silný, že musím zastaviť, lebo ma párkrát odhodilo do jarku. Neskoro večer prichádzame na piknik areál, kde sa máme po týždni stretnúť s našimi. Miesto ale vyzerá ako po apokalypse, vjazd je odrezaný spadnutým stromom a všade naokolo sú popadané konáre. Vyzerá to tak, že búrka bola naozaj silná. Na miesto sa nevieme dostať, zastavujeme preto pri najbližšom altánku pre cyklistov, kde si dáme rýchlu večeru a zvažujeme kam na noc. Keď vystúpime z auta, skoro zinfarktujeme – v tme zbadáme rovno vedľa bočných dverí obrovského koňa. Keď sa trošku rozkukáme, odľahne nám, že kôň je kovový. Stretnutie s našimi nám nevyšlo, tiež sa zastavili kvôli búrke a nedostali sa na miesto určenia. Po večeri sa ešte raz stihneme zľaknúť sochy koňa a následne sa presúvame na najbližšie parkovisko v lese, kde plánujeme stráviť noc. Do dvoch minút k nám prichádza auto a mladý sympatický Francúz sa nám po anglicky prihovára a pýta sa nás, či si myslíme, že je dobrý nápad ostať tu spať. Vysvetľuje, že v okolí býva, búrka tu podvečer spôsobila kalamitu a vraj hlásia ďalšie búrky v noci. Odporúča nám presunúť sa do najbližšieho mesta na parkovisko, kde nie sú stromy. Zhodnotíme, že má asi pravdu a tesne pred polnocou opäť štartujeme auto a presúvame sa na stellplatz do mesta Montbéliard. 🌲
V stredu na obed sa nám konečne podarí stretnúť s našimi a ideme spoločne na obed. Neskôr ideme do obchodu, kde pri pokladni teta pokladníčka obzerá ovocie a zeleninu a šokuje nás vyhlásením: “Tohle si ale musíte zvážit”, krásnou češtinou. Prekvapene na ňu pozeráme a ona sa na nás dobre zabáva. Rozpráva nám, že vo Francúzsku žije už roky a v práci sa zabáva tým, že oslovuje všetkých Čechov a Slovákov po česky a pozoruje ich reakciu.
Po obede ideme v Montbéliard do nádherného parku, ktorý je plný kvetov, krásne zostrihaných kríkov, obrovských kovových sôch hmyzu a malých kanálov so zmenšeninami lodí, ktoré premávajú aj po veľkých kanáloch po Francúzsku. Na konci parku je labyrint z kríkov, do ktorého nadšene vbehneme a voláme aj našich, aby si napravili reputáciu z predošlého labyrintu. Tí však odmietajú a radšej pozorujú labyrint z bezpečnej vzdialenosti. Tento labyrint však ešte nie je dostatočne vysoký a vyšší z nás, teda Juro s Norom, vidia von. Vďaka tomu nájdeme stred labyrintu takmer okamžite a vonku sme do pár minút. Po prechádzke vyrážame na dlhší presun, meníme aj rozloženie v autách, Juraj ide k Norovi, Saška ide so mnou a mierime ku mestečku Colmar, kde naši spali prvú noc ich cesty. Keď so Saškou ideme po stále užšej a užšej ceste, pýtam sa jej, či si je istá, že ideme správne. Tá len zúrivo prikyvuje: “Áno, áno, jasne že ideme dobre, tuto to poznám.” Idem teda ďalej, cesta je stále užšia, pýtam sa jej ešte raz na správnosť cesty, opäť ale dostávam odpoveď: “Dobre ideme, ešte za týmto rohom a budeme tam!”. Idem teda ďalej, až sa dostaneme do miesta, kde autom neprejdem. Onedlho sa objaví Noro a pozerá na nás, čo robíme, veď sme išli úplne zle. Sašine orientačné schopnosti očividne zlyhali a už sa ani nečudujem, že ju z labyrintu museli vyviesť núdzovým východom. 🤪
Večer ideme na prechádzku po meste Colmar, ktoré je nádherné svojou architektúrou. Mesto je popretkávané vodnými kanálmi, je v ňom niekoľko mostov a všetky cesty a chodníky sú z kameňa. Zastavujeme sa tu v bare na posledný spoločný drink a v noci odchádzame spať do lesa. 🚐
Vo štvrtok je náš posledný deň vo Francúzsku, poobede už by sme chceli byť v Nemecku. Pri výjazde z Francúzska vidíme, že prerábajú most tesne pred hranicou a je tu kvôli tomu zúženie šírky jazdného pruhu na 2,20 metra. Rýchlo pred zúžením zastavujeme a nastáva scenár, ktorý sme už dlho nezažili – vyťahujeme meter a meriame šírku auta, keďže si ju nepamätáme. Tento údaj príliš často nepotrebujeme, väčšinou sú prejazdy obmedzené len výškou a naposledy sme museli šírku auta merať pred vyše dvomi rokmi v Taliansku. Po obídení auta nameriame 2,30 metra. Premýšľame čo s tým, rozhodneme sa ale spoľahnúť na to, že pri udávaní šírky na moste počítali s nejakou rezervou a ideme risknúť cestu najprv cez tri kontrolné zábrany a potom cez most. Hneď na prvej zábrane počujeme škrípanie plechu o karavan a v späťáku vidíme, že sme búdou auta otočili kontrolnú tabuľu na kraji cesty. “To je ideálne riešenie!”, hneď nám napadlo, “otočíme všetky zábrany, aby sme si neoškreli auto.” Tak aj urobíme, ideme tesne pomedzi zábrany s rezervou ledva 2 centimetre a spokojne pokračujeme ďalej. Na moste sa našťastie potvrdil náš predpoklad, nakoniec sme cez neho prešli oveľa jednoduchšie ako cez kontrolné zábrany. 📏
Po troške adrenalínu konečne prechádzame hranice Nemecka a dostávame sa tak do siedmej krajiny nášho výletu. Opäť kotvíme pri najbližšom jazere, kde sa okúpeme, ugrilujeme si tu naše milované burgre a poobede sa rozdeľujeme s Norom. Ten býva v Nemecku, domov to má už len kúsok a tak sa teší, že noc strávi vo svojej posteli. Po rokoch sme s Jurajom nútení trénovať nemčinu, lebo sa nám prihovára náhodná okoloidúca a so záhadným úsmevom nám po nemecky vraví: “Dám vám tajný karavanistický tip! Keď nebudete vedieť, kde zohnať vodu, choďte na cintorín, tam je voda vždy!” Nie sme si úplne istí slovom cintorín, preto sa Juraj pohotovo po nemecky uisťuje: “Myslíte to miesto, kde spia mŕtvi?” Teta sa na nás smeje a prikyvuje že áno. Nuž, vyzerá to tak, že cintorínový life-hack som neobjavila len ja. Večer sa ešte presúvame do mesta Kirchberg an der Jagst, kde strávime posledný večer s našimi a neskôr sa lúčime. Oni zajtra skoro ráno pokračujú do Čiech k rodine, my pokračujeme našim slimačím tempom ďalej po Nemecku. 🐌
V piatok máme namierené do mesta Norimberg. Ideme sa prejsť do centra mesta, v ktorom je jedna z najväčších peších zón. Do mesta prechádzame okolo mestských hradieb popri rieke Pegnitz. Dostávame sa do pešej zóny na námestie Lorenzer Platz, na ktorom bývajú tradičné mestské vianočné trhy a v lete sú tu trhy s ovocím a zeleninou. Odtiaľ pokračujeme ku gotickému kostolu Lorenzkirche, kde zastavíme na kávu v kaviarni, ktorá zamestánava ľudí s hendikepom. Obzrieme si ešte kostol Frauenkirche a Sebalduskirche a historický most Museumbrücke a smerujeme naspäť k autu. Večer sa presúvame do mesta Erlangen, kam sme chceli ísť na koncert našej obľúbenej kapely. Lístky sa nám však nepodarilo kúpiť, lebo boli vypredané už týždne vopred. Napadlo nám však, že sa skúsime dostať k areálu open-air koncertu z druhej strany a možno sa nám podarí niečo počuť, alebo vidieť. Cez pole sa nám podarí prísť kúsok od pódia a vidíme, že nie sme jediní s nápadom pozrieť si koncert z diaľky. Kým koncert začne, zíde sa tu skoro rovnako veľa ľudí ako v platenom areáli pod pódiom. Nakoniec zisťujeme, že zvuk počujeme úplne perfektne, pri troche snahy vidíme aj kúsok pódia a celí šťastní si užívame takmer dvojhodinovú párty. Po kultúrnom vyžití sa po polnoci presúvame na stellplatz do mesta Bayreuth, kde trávime noc. 🎤🔊
V sobotu ráno (rozumej doobeda) ma budí klopanie na dvere karavanu a vzápatí počujem Nora ako hovorí susedom: “Sie schlafen.” Kričím mu, že už nespíme, na čo mi on odkričí naspäť: “Poďte k nám na raňajky!” Býva neďaleko, tak sa presúvame k nemu na raňajky a na pokec, no nakoniec zostávame aj na obed, kde nás pohostia typickým nemeckým bratwurstom. Po obede nás Noro povozí po Bayreuthe a ukazuje nám Bayreuth Festival Theatre, kde sa každoročne konajú hudobné slávnosti na počesť skladateľa Richarda Wagnera a hrajú sa tu výlučne jeho opery. Potom si ideme pozrieť vilu Wahnfried, v ktorej Richard Wagner žil a je v nej pochovaný. V rýchlosti si pozrieme aj centrum mesta a pešiu zónu a s Norom a jeho rodinou ideme na najbližšie jazero kúpať sa. Pri jazere parkujeme a za chrbtom počujeme anglický výkrik: “Vau vy ste zo Slovenska, máte super cool auto!” Po odťažitých Francúzoch sme teraz prekvapení priateľskými Nemcami, ktorí nás aj sami od seba často oslovujú a debatujú s nami. Skoro ako Španieli. 🙂
Po kúpaní vyrážame smer ôsma krajina nášho výletu a to Česko. Smerujeme sem k mojej rodine, kde sa máme stretnúť aj s mojou mamou, ktorá tam tiež ide na návštevu. Hranice Česka sa nám podarí prekročiť až neskoro večer a tesne pred polnocou sa po takmer štyroch mesiacoch vítame s mamou a takmer po dvoch rokoch so strýkom a tetou. 🇨🇿
Nedeľný deň trávime s rodinou a štyrmi psami relaxom na záhrade a vo vírivke. Naša česká rodina nám z recesie pripravila na obed španielske vtáčiky, keď už sme prišli z toho Španielska. Posielame fotku tohto jedla Josému aj Martínovi, aby videli, čomu u nás hovoríme španielsky vtáčik. Obidvaja sa smejú, že to v živote nevideli a nechápu, čo to má podľa nás spoločné so Španielskom. Vo voľnej chvíli ma Juraj zapriaha do vozíka na drevo, kričí na mňa “hijó” a necháva sa aj s Donym voziť po záhrade. Podvečer vyťahujeme plechové ohnisko a po dlhej dobe opekáme buřty a sedíme pri ohni až do tmy. 🔥
– Tento týždeň sme prešli 976 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 6363 kilometrov. 🛣️
Vynikajúci itinár so zážitkami, tak veríme, že to ešte doplníš o veeeeela zážitkov, ktoré sa sem nezmestili 🙂
Tie kone ma naozaj dostali :)))))))) Aj tak si myslím, že u vás vyhráva Španielsko zatiaľ, čo sa všetkého týka 🙂 aaaaa špekačky by som si dala pri ohníku…jaaaj 😀