Šiesty týždeň – O tom, ako sme zistili prečo Španieli vždy meškajú
V pondelok dospávame nedeľnú párty a užívame si pokojné doobedie, až kým okolo obeda zrazu dobehne zadýchaný José z práce s krikom: “Vámos, máme vodu!” V tejto časti Španielska majú obrovský problém s vodou, je tu extrémne sucho a dlhé týždne tu nepršalo. Vodu dostávajú na prídel z neďalekého kanála. José väčšinou dostane informáciu deň vopred, že nasledujúci deň by mala byť voda, avšak ako je v Španielsku zvykom, z dodržiavania časových harmonogramov si nerobia ťažkú hlavu. Pôvodne mal José informáciu, že voda bude v nedeľu okolo 15:00, nakoniec bola v pondelok okolo 12:30 a informáciu mu dali až keď ju pustili. Voda je tu tak vzácna, že José v týchto prípadoch okamžite opustí robotu a beží domov. V deň vody rozmiestňujeme po záhrade všetky hadice, aby sa polial trávnik, polievame všetky kvetiny, stromy a zeleninové hriadky. José nám tiež ukazuje ako dopustiť vodu do veľkých barelov, ktoré má za domom a skladuje v nej vodu na polievanie v bežné dni, keď voda netečie. Dopúšťame tiež vodu do nádrže, ktorú má pod zemou a používa ju na sprchovanie, umývanie riadu atď. Takisto tento deň využívame na sadenie, José kúpil šaláty, ktoré som mu zasadila do čerstvo poliateho záhonu. V iné dni je sadenie nemožné, hlina je extrémne tvrdá a suchá. V deň keď je pustená voda je nutné stihnúť toľko práce v záhrade, že tu José často strávi niekoľko hodín. Inak tomu nebolo ani dnes, kým sme spravili všetko čo bolo treba, k spoločnému obedu sme zasadli až po 17tej. 💧
Poobede prišla na návštevu Josého kamarátka Raquel, ktorá sa pohybuje v kruhu muzikoterapeutov. Josému sa veľmi páčia naše nástroje a rozhodol sa, že nám pomôže rozšíriť ich medzi hudobníkov. Raquel je nástrojmi tiež očarená a veľmi sa jej páčia. Dala nám kontakty na muzikoterapeutické centrá na severe Španielska kam sa tiež chystáme a sľúbila nám, že nás prepojí s ľudmi v hudobných školách. Okrem toho v piatok organizuje stretnutie so svojimi kamarátkami muzikoterapeutkami, na ktorých improvizujú a rovno nás pozýva k sebe domov, aby sme sa k nim pripojili, zahrali si s nimi a ukázali aj ostatným Hulam nástroje. Pôvodne sme chceli od Josého cca v polovici tohto týždňa odísť, ale piatkové pozvanie chceme využiť a tak tu ostaneme asi do soboty. 🎷🎹
Nasledujúce dni sa motáme okolo domu, Juraj opravuje všetko čo našiel pokazené v Josého dome, od kosačiek až po mixér. Brúsi tiež Josému všetky kuchynské nože, nožnice a nože z kosačiek.
Ja polievam záhradu, upratujem kuchyňu, chodím k sliepkam po vajcia, zbieram čerešne, lúskam mandle a varím. José bol unesený z nášho čokoládového koláča a “nenápadne” mi naznačuje, že by som mohla upiecť ďalší koláč. V utorok teda pečiem banana bread s čokoládou, keďže viem, že má prísť aj Jolanda, milovníčka čokolády. V Španielsku sme sa veľmi rýchlo adaptovali na ich posunutý denný režim, obedujeme tu medzi 15:00 – 16:00 a večeriame medzi 21:00 – 22:00. Obávam sa, že keď sa vrátime do pracovného kolobehu, budeme mať problém. 🥗
Vo štvrtok večer ideme opäť do centra Zaragozy, José nám povedal, že je deň múzeí a všetky sú voľne prístupné. José ide na skúšku s kapelou, miesto neho berieme Crystal a vyrážame do mesta. Navštívili sme Goyovo múzeum, kde sme videli množstvo jeho malieb z obdobia vojny a následne sme navštívili múzeum del Foro de Caesaraugusta, v ktorom sú ruiny základov z čias rímskej ríše. Zaragoza dostala meno práve po Ceasarovi Augustovi, kedy postupným skomolením jeho mena vznikol jej názov.
Cestou z múzea na chvíľu zastavíme na námestí, kde sa koná koncert dychového orchestra a pokračujeme do katedrály de Nuestra Señora del Pilar. Táto katedrála je obrovská, vo vnútri je to tak veľké, že ju rozdelili do samostatných niekoľkých kostolov, takže tu vie prebiehať cca 8 rôznych omší naraz. S Jurajom tu obdivujeme najmä obrovský organ. Z veľkej katedrály smerujeme do maličkej katedrály del Salvador de Zaragoza na druhom konci rozľahlého námestia. Po kultúrnom vyžití hľadáme miesto kam by sme išli na večeru, cestou však začujeme dunenie hudby a ako je to u nás zvykom, hudba nás magicky vcucla až k jej zdroju. Ocitli sme sa na šialenom rapovom koncerte, chalan vyzeral, že si práve užíva najlepšiu chvíľu jeho života, rapoval v pyžame a pod pódiom tancovali stovky ľudí. Tak ako José povedal minulý týždeň, v Španielsku môžeš stráviť celú dovolenku tým, že chodíš z jednej fiesty na druhú, alebo sa ocitneš na rôznych koncertoch, vždy sa tu koná niečo. 🕍
Z koncertu sme pomerne rýchlo utiekli, našli sme podnik kde cheme večerať a snažili sme sa rozlúsknuť čo majú v ponuke, keďže majú všetko v španielčine a my nemáme prekladač. Keď prichádza čašník, začínam otázkou: “¡Hola! ¿Tu hablas inglés?” teda “Hovoríš anglicky?” Čašník mi smutne, ale veľmi jednoznačne ukazuje, že anglicky nevie ani slovo. Som hodená do vody a ani neviem ako, zrazu s čašníkom rozoberáme čo je v ktorom jedle, že jedno jedlo je skôr ako polievka a jedávajú ho lyžicou a dohadujeme sa na veľkom pití s dvoma pohármi. Treba uznať, že čašník bol perfektný, trpezlivo čakal kým sa vykokcem a vždy keď som si po pár sekundách spomenula na ďalšie slovo, ukazoval palce nahor, kričal “¡Sí, sí!” a tešil sa akokeby som dala gól na majstrovstvách v hokeji. 😀 Avšak keď čašník odišiel, zrazu som si nebola istá, čo som mu vlastne povedala a aké jedlo a pitie som nám objednala. Čakáme v napätí, po pár minútach nám však príde presne to čo sme chceli a ja si tento zážitok ukladám do pamäti asi navždy. Prvýkrát som sa dohovorila so Španielom v španielčine a očividne sme si rozumeli! Zážitok na celý život a som na seba hrdá. 😀
Tak ako sme zo všetkých strán počuli, zažili sme aj na vlastnej koži, že Španieli sú veľmi priateľskí, nápomocní a ochotní. Keď sa niekoho v meste pýtame na cestu a je príliš zložitá, dotyčný sa vykašle na svoj smer a proste sa otočí a zavedie nás tam, kam potrebujeme. Snažia sa pomôcť, keď sa snažíme hovoriť po španielsky a keď na ulici počujú, že hovoríme cudzím jazykom, často sa nám prihovoria náhodní okoloidúci. Pýtajú sa odkiaľ sme, čo tu robíme a či nemáme v Španielsku problém dohovoriť sa po anglicky. A sú šťastní, keď im povieme, že sa nám tu páči a s jazykom obykle nemáme problém. Španieli sú amigos. 😀
V piatok sa chystáme na hudobnú improvizáciu ku Raquel, každý má priniesť nejaké pohostenie a tak nám José ukazuje ako sa pripravuje tortilla de patata. Na improvizácii nás bolo 9, strávili sme cca hodinu hraním bez jedinej prestávky. Všetci boli očarení z Hulam nástrojov a znova sa k nim vracali, aby mohli skúšať zvuk stále dokola. Po hraní sme strávili ďalšie hodiny pri spoločnej večeri, opäť sme zažili tradičnú hlučnú a veselú spoločnosť, učili sa španielsky a vysvetlovali kde je Slovensko. Jedna z muzikoteraputiek nás pozvala v nedeľu k sebe, aby nám ukázala svoju zbierku nástrojov a dala nám ďalšie kontakty koho môžeme v Španielsku s nástrojmi osloviť. Nakoniec dve dievčatá neodolali a odišli s našimi, teraz už ich novými nástrojmi domov. Medzičasom sa nám ozval aj Gonzalo z Barcelony, že má objednávku na naše nástroje. Keďže máme ešte z tohto typu so sebou posledné dva kusy, riešime balenie a poslanie nástrojov zo Zaragozy na juh Španielska. V súvislosti s tým riešime aj byrokraciu a fakturáciu tovaru medzi Slovenskom a Španielskom, zdá sa, že Španieli majú ešte komplikovanejší daňový systém ako my. Napriek rôznym zádrhelom sa ale Hulam šíri do ďalších častí Španielska. 🎹
V sobotu doobeda ideme do neďalekého mesta Utebo, kde sa koná festival zameraný na stredoveké umenie a remeslá. Mestečko je krásne aj samo o sebe, ale s aktuálnou výzdobou je ešte viac očarujúce. Keď sme sa prechádzali okolo stánkov, v jednom z nich, kde kreslili na keramiku, sme zbadali knihu so slovenským názvom. To nás prekvapilo, tak sme sa tu zasekli a dali sme sa do reči s pani zo stánku a po anglicky jej vysvetlili, že nás prekvapila slovenská kniha v malom meste v strede Španielska. Tá sa na nás prekvapene pozrela ako to, že vieme identifikovať slovenčinu a skúsila na nás po slovensky: “Učili ste sa slovenčinu?” Keď sme jej slovensky odpovedali, že sme Slováci, neveriacky na nás pozerala čo tu robíme, vraj do tejto lokality nikto na dovolenku nechodí a všetci sú buď v Barcelone, Madride alebo dole na juhu pri mori. Keď zistila, že vyrábame hudobné nástroje okamžite nám začala dávať rady ako sa dostať na rôzne trhy a zarobiť tu. Dodala však, že v Španielsku žije už 15 rokov a ešte stále úplne nerozumie ich mentalite a zmýšľaniu. 😀
V Utebe sa opakuje situácia s čašníkom hovoriacim iba po španielsky a opäť som nútená vypýtať nám všetkým jedlo a pitie po španielsky. Tentokrát nám chýba aj príbor a chceme zistiť, či sa dá platiť kartou a tak moju konverzáciu dvíham na vyšší level. Opäť dostaneme presne to čo sme chceli, takže hodnotím, že moja španielčina je aspoň v oblasti jedla použiteľná. 🍽️
V sobotu podvečer po nás prišla suseda Raquel, ideme s ňou, jej synom a s Crystal do Zaragozy, kde má José koncert na ktorý nás pozval. Pred big bandom, v ktorom hrá, bude vystupovať ešte jedna kapela a tak máme dva koncerty v jednom. S Jurajom konštatujeme, že toto je šiesty koncert za posledný týždeň a že toľkoto hudobného vyžitia nemáme ani v Bratislave. Po koncerte sa Raquel ponúkla, že nám spraví autom obhliadku po Zaragoze. Kedysi pracovala ako sprievodkyňa v turistických autobusoch a zároveň je hrdá na mesto v ktorom vyrastala a tak sa veľmi teší, že ho môže predstaviť dvom Slovákom a Američanke. Keďže centrum a staré mesto sme videli už niekoľkokrát, zobrala nás do štvrti s modernými stavbami. Ukázala nám most Pabellón Puente od slávnej architektky Zaha Hadid, ktorý zvonka pripomína hada a vo vnútri je viacposchodové múzeum. Od mostu sme sa prešli po parku del Aqua až ku areálu Expo, ktorý slúži na medzinárodné vedecké konferencie a konajú sa tu rôzne akcie. Domov nás nakoniec odviezla až tesne pred polnocou celá natešená, že niekomu mohla urobiť sprievodcu. 🌆
V nedeľu doobeda sme sa s Josém a Jurajom vybrali k Marte do jej muzikoterapeutického centra. Cestou cez mesto sme narazili na typický nedeľný blší trh a opäť sa presvedčili, že v Španielsku to žije bez ohľadu na deň a hodinu. Marta nám povedala ako a s kým pracuje, ukázala nám mnoho nástrojov, ktoré má a Juraj si po dlhej dobe zahral na akordeóne.
Keď sme odchádzali od Marty, všimli sme si, že oproti jej priestoru je dielňa lutiéra. Je to človek, ktorý opravuje a vyrába strunové nástroje. Ako je to pre Španielov typické, José vtrhol dovnútra a spustil: “Pozri, títo dvaja sú zo Slovenska a vyrábajú hudobné nástroje! To musíš vidieť!” A tak sme sa zoznámili s Javierom, ktorý je očarený Hulamom a Jurajovou prácou. Javier nás chytil za ruku a začal ťahať o pár budov ďalej, kde nás zoznámil s ľuďmi v keramickej dielni a tiež im začal ukazovať naše nástroje. Musím podotknúť, že José s Javierom sa nepoznali, ale toto správanie je tu bežné, všetci sa správajú akoby boli kamaráti odjakživa. Javier je tak unesený Jurajovou prácou, že ho pozýva v pondelok k nemu na workshop, ktorý bude viesť pre študentov, aby si vzájomne vymenili know how. José je celý nadšený, že budeme mať v Španielsku príležitosť na biznis a keďže k tomu budeme potrebovať zlepšiť reč, rozhodol sa, že od tejto chvíle s nami bude hovoriť len po španielsky. 🎻
Od Javiera smerujeme cez mesto k autu, cestou ale narazíme na duo klaunov-kúzelníkov, ktorí nás zaujali a tak sa zastavíme. José s Jurajom si tu dajú pivo a keďže je predstavenie jazykovo pomerne jednoduché, zlepšujeme si s Jurajom španielčinu. Keď predstavenie skončilo, opäť sme sa rozhodli, že ideme k autu a domov, cestou sme ale narazili na pouličných hudobníkov a tak sme sa zastavili a vypočuli si zopár skladieb. Takto sme sa cestou zastavili niekoľkokrát, lebo nás vždy niečo zaujalo. Toto je pravdepodobne dôvod, prečo Španieli nikdy nikam neprídu v dohodnutý čas. Nemajú totiž problém sa aj 10x cestou zastaviť na neurčitú dobu. Keď sme sa po tretíkrát odhodlali ísť domov, zistili sme, že je tak veľa hodín, že je vlastne ideálny čas ostať v meste na obed. Obedujeme štandardne po španielsky, teda všetko pre všetkých a všetci z jedného taniera. Vyberáme si patatas s omáčkami a José nám odporučil vyskúšať fidueas. Fidueas je podobné paelle, varí sa aj v rovnakej plytkej panvici, avšak miesto ryže sú použité cestoviny, ktoré sú podobné našim rezancom do vývaru. Trik je v tom, že sa varia v presnom množstve tekutiny, na spodku sú mäkké a vrchná časť je úplne chrumkavá. Jedlo nám všetkým trom tak chutí, že sa rozhodneme vyskúšať ho doma uvariť na večeru. Keď sa po štvrtýkrát snažíme dostať domov, cestou stretneme Josého ženu, ktorá nás prinúti ísť s ňou do kaviarne a ochutnať jej obľúbený koláč. Tu strávime ďalšiu hodinu a José sa nám zveruje, že má pocit akoby mal spolu s nami dovolenku aj on, lebo preňho nie je bežné stráviť takmer celú nedeľu ničnerobením. Je to preňho vytrhnutie z bežného života a užíva si to. Keď sa nám konečne podarí vyraziť z mesta, cestou domov sa smejeme na tom, že sme Crystal povedali, že budeme doma okolo 12tej, ale reálne prídeme pred 18tou. Typicky španielske. 🕖
Po návrate domov zisťujeme, že je pustená voda a tak sa rýchlo púšťame do polievania, prania a ostatných vecí. Po údržbe záhrady spoločne varíme večeru – našu verziu fideuas Vám dám dole do fotiek.
Napriek tomu, že sme chceli v polovici tohto týždňa od Josého odísť, ostávame tu minimálne do budúceho utorka, lebo sa nám tu otvárajú stále ďalšie príležitosti a nové kontakty. 🧑🤝🧑
– Počet nocí strávených v kempe: 0
– Tento týždeň sme prešli 0 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 3174,7 kilometrov. 🛣️
P.
Opět skvělé. Už asi tuším, že po návratu domů změníte povolání a budete se živit výrobou a prodejem hudebních nástrojů. Držte se.
My dúfame, že sa nám tým raz podarí živiť, zatiaľ sa z toho uživí len Juraj 🙂
Peti, domov sa asi dogúlate takto 🙂 užívajte. A super, držím palce s biznisom 🙂 Aby si vás tam niekto neadoptoval nakoniec 🙂