Siedmy týždeň – O tom, ako sme konečne dorazili k oceánu
V pondelok ráno ide nečakane opäť voda, tak sa s Jurajom rýchlo púšťame do údržby záhrady. Keď máme hotovo, rozhodneme sa upiecť čerešňovú bublaninu. José má rád koláče a v záhrade je strom obsypaný čerešňami, máme teda ideálnu príležitosť. Kým pečieme, z ničoho nič začne popŕchať, však prečo nie, keď sme pred hodinou pracne poliali celú záhradu, že? 😃
Juraj ide poobede do Javierovej dielne na vyučovanie, ja ostávam “doma”, periem a lúskam mandle. Poobede príde obrovská búrka. Juraj mi píše, že v škole sú tak šťastní z dažďa, ktorý prišiel po niekoľkých týždňoch, že prerušujú vyučovanie, bežia na ulice a šťastne moknú. Po vyučovaní sa Juraj vracia s novinkou – dostal pracovnú ponuku. Javier mu navrhol, aby ostal v jeho dielni a vyrábal s ním nástroje. Že by sme sa nakoniec na Slovensko nevrátili? 🤔
Zajtra chceme odísť a José sa rozhodol na poslednú spoločnú večeru upiecť pizzu. S Jurom sa dobre bavíme na tom, že José “krája” pizzu nožnicami. Tvrdí, že takto ho to naučili Taliani, ktorí tu tiež boli cez workaway. ✂️
V utorok ráno vyťahujeme z Josého garáže bicykle, chceme sa ísť posledný deň pozrieť po okolí. Kým sme ich stihli pripraviť, prišla opäť obrovská búrka. Vyzerá to tak, že po mesiacoch sucha a vetra, prišlo obdobie dažďov. Bicykle teda odkladáme a púšťame sa do balenia vecí. José nám však píše správu, že dnes príde domov až večer a tým pádom sa s nami nestihne rozlúčiť. To sa nám po toľkých zážitkoch s ním rozhodne nepáči a chceme naňho počkať. Nechceme však vyraziť až v noci a tak máme len jednu možnosť – ostať do stredy. 😃
José sa teší, že ostávame ešte jeden deň a rozhodol sa ako večerný dezert pripraviť typické španielske churros s čokoládou, lebo sme ich ešte s Jurajom nemali. Raz sme ich chceli ochutnať v meste, ale Yolanda povedala, že tieto nie, lebo sa jej podľa smradu starého oleja nepozdávali. Aj churros striháme nožnicami. 🍫
V stredu ráno opäť vyťahujeme bicykle, tentokrát nás dážď neprekvapil a ideme na výlet po okolí. Dony sa okúpal v neďalekom kanáli a my sme skoro uvarili. V stredu tu začalo leto a v tieni je 27°C.
Periem všetky špinavé veci, aby sme mali na nejakú dobu pokoj. Bojujeme s eSIM kartou a zahraničným operátorom, aby sme mali na cestu dáta. V Španielsku sa nám niekoľkokrát stalo, že nám ľudia nevedeli zaplatiť prevodom na účet, lebo ich banka nepozná Slovensko, alebo sme my nevedli zaplatiť online z rovnakého dôvodu. Presne tento problém riešime aj so Španielskou eSIMkou.
Okolo obeda prichádza José a pripravujeme spolu ďalšiu fideua, tentokrát s iným druhom cestovín. Pomaly prichádza čas rozlúčiť sa a José nám začne baliť veci, ako keby bol náš rodič. Balí nám mandle, ktoré sme ošúpali a opražili, domáce vajíčka, kúpil nám olivy, lebo si všimol, že ich milujeme, tiež špeciálne španielske krekry, ktoré sa nedajú nikde zohnať a plnú krabicu čerešní. My sme Josému nechali jeden z našich nástrojov, lebo vieme, že má rád ich zvuk a hral na ne celý čas, čo sme boli uňho. Pred odchodom nám ešte poradil ohľadom ciest na sever, aké mestá a dedinky nemáme vynechať a že máme rozhodne skúsiť gastronómiu hore na severe. Lúčenie bolo trošku smutné, dúfame ale, že sa čoskoro uvidíme znova. José nám núka, aby sme k nemu prišli znova v júli, keď pôjdeme smerom späť na Slovensko. Premýšľal tiež, že by si tento rok spravili s Yolandou výlet na Slovensko a sľubujeme si, že jednoznačne ostaneme v kontakte.🫱🏼🫲🏽
Keď sme vyrazili, bolo pre nás zvláštne znova musieť hľadať miesto na nocľah a bolo pre nás čudné, že sa večer nevrátime opäť k Josému. Bolo nám uňho tak dobre, že sme cestou niekoľkokrát zvažovali, či sa neotočíme späť. Avšak náš odchod od neho sme už predtým posunuli 4x, takže je jasné, že keď sa nám už podarilo odísť, je čas spoznávať aj nové miesta a ľudí.
Na noc ideme na olivovú farmu, ktorá má pre karavanistov všetko potrebné zázemie na prenocovanie. Stojíme pri krásnom sade vedľa jazera a ráno si oberáme moruše priamo zo stromu nad autom a kupujeme tunajší olivový olej. 🫒
Vo štvrtok ideme pozrieť Bardenas Reales. Je to polopúšť, v ktorej je pôda erodovaná vodou a vetrom, vďaka čomu sú tu vytvorené rôzne tvary, plošiny, kaňony a izolované kopce, nazývané cabezos. Do Bardenas sa dá vojsť autom, zaparkovať na vyhradených parkoviskách a prejsť si jednotlivé útvary pešo. Na kraji Bardenas Areales je stellplatz pod veľkým kopcom, v ktorom sú vysekané domčeky. Volajú sa Cuevas de Arguedas a ľudia v nich žili až do roku 1950. Do niektorých z nich bol neskôr obnovený prístup a tak sme v rámci prechádzky išli nakuknúť. Časť z jaskýň má zachované miestnosti, vybavenie kuchyne a niektoré z nich sú farebne namaľované. Podvečer sme zvažovali, či ostaneme nocovať pod jaskyňami, alebo sa presunieme. Nakoniec sme zvolili presun do mesta Olite, ktoré nás zaujalo z fotiek krásnym hradom. Večer sme si tu ešte dali prechádzku po centre a rozhodli sme sa, že do hradu pôjdeme ráno (rozumej okolo obeda). Treba zmieniť, že za návštevu a prechádzku stoja takmer všetky malé Španielske mestečká. 🏜️
V piatok doobeda absolvujeme plánovaný výlet na hrad, ktorý má tak veľa zákutí a chodieb, že sme sa v ňom niekoľkokrát stratili. Napriek tomu, že je mesto Olite maličké, oplatí sa ho navštíviť už len kvôli tomuto hradu, ktorý je celý sprístupnený, zrekonštruovaný a sú z neho krásne výhľady na celé mesto. Z jednej veže sme mali výhľad na hradnú záhradu, v ktorej piknikovali vrieskajúce deti zo školského výletu. Juraj za mnou prišiel so škodoradostným úsmevom a pýta sa ma: “Čo keby sme im trošku napľuli na hlavu? Myslíš, že by sme sa z tejto výšky trafili?” Tu nechám priestor Vašej fantázii a môžete si každý zvlášť domyslieť, či sme to vyskúšali, alebo nie. 😇
Poobede vyrážame na cestu do mesta Pamplona, ktoré nám José odporučil navštíviť. Toto mesto je známe predovšetkým vďaka Encierro – tradičnému behu s býkmi, ktorý sa tu koná každoročne v júli. Počiatky tohto behu sa datujú až do štrnásteho storočia. Ide o beh, ktorý nám popisovala aj Yolanda, keď sme sa spolu náhodou ocitli na fieste. Španieli sa zídu na štartovacej čiare v ulici pri soche San Fermin, ktorej 3x zaspievajú, čo im má zaručiť, že beh prežijú a ideálne aj dokončia v zdraví. Myslím, že niektorí z nich spievanie riadne odfláknu, každoročne totiž skončí niekoľko ľudí zranených a z času na čas to niekto vôbec neprežije. Po dospievaní sa spoločne s býkmi rozbehnú do mierneho kopca úzkymi ulicami, bežia cca 850 metrov a končia na námestí Plaza de Toros, na ktorom je veľká býčia aréna. My s Jurajom sme si celú trasu prešli, samozrejme bez býkov. Cestou sme sa zastavili na kávu, prečítali sme si zaujímavosti o behu, ktoré sú na tabuliach po celej dĺžke trasy, videli sme zbytky zábran na ulici a pozreli sme si sochu, ktorá znázorňuje tento tradičný beh. 🐃
Po dvoch dňoch strávených v mestách sme sa rozhodli, že nechceme noc tráviť na preplnenom stellplatzi, a rozhodli sme sa pre pokojnú noc v lese. Našli sme si krásny flek v strede ničoho, z jednej strany ďaleko od mesta, z druhej strany ďaleko od športového areálu. V tichom lese sme počuli iba zvuk zvoncov z neďalekej lúky. Znie to ako idylka na spanie, že? Bola, do tretej ráno, kedy prišli autá plné chalanov, ktorí si v lese začali robiť párty, autami nám svietili rovno do okien a z lesnej cesty si spravili pretekársku dráhu. Nespala som asi do piatej ráno. Poučenie znie: noc v lese nie vždy znamená nerušený spánok a stellplatz plný ľudí je niekedy oveľa tichším miestom.🌲
V sobotu sme sa presunuli do mesta Vitoria-Gasteiz, kde sme najprv zamierili na veľký stellplatz, aby sme spravili väčšiu údržbu a hlavne doplnili vodu. Na stellplatzi nás oslovil starši Francúz, ktorý bol zvedavý aká krajina má skratku SK. Povedali sme mu, že Slovensko, ten začal prikyvovať, že “Oui, Slovakia”, v očiach sme mu ale jasne videli – ako sa u nás hovorí – ani obraz ani zvuk. 😃
Zo stellplatzu sme sa presunuli do centra mesta, kde sme si pozreli námestie Plaza Virgen Blanca a kostol San Miguel. Mesto Vitoria-Gasteiz je v strmom kopci a aby bolo prístupné všetkým, medzi niektorými domami sú spravené prechody s eskalátorovými pásmi. V najvyššej časti mesta je výťah, ktorým sa dá spustiť späť na úroveň námestia. Ako sa nám to v poslednej dobe stáva pomerne často, aj tu sme začuli živú hudbu a vydali sme sa po jej zvuku. Pod katedrálou Santa Maria sa konal koncert orchestra, prišli sme však akurát vtedy, keď hral iba klavirista a v jeho doprovode spievalo hlavne staršie publikum. Znelo to trošku ako piesne, ktoré sa zvyknú spievať v kostoloch a ja som začala premýšľať, či sme sa náhodou nedostali na omšu. Keď dospievali, dychová časť orchestra zahrala akord a ja som sa naklonila k Jurovi so slovami: “haha, to znie ako začiatok Sex Bomb.” O pár sekúnd neskôr sa vynorili dvaja speváci a naozaj sa celým námestím začalo rozliehať Sex Bomb od Toma Jonesa. Vtedy mi odľahlo, že nie sme omši. Dôchodcovia zrazu vystrelili na nohy a začali predvádzať svoje choreografie a my sme len zhodnotili, že Španieli nie sú nič dlžní svojej párty povesti. 💃🏽
Po návrate z mesta sme sa rozhodli presunúť do hôr a bližšie k oceánu a zamierili sme na stellplatz v meste Laudio. Tento stellplatz má jeden z najkrajších výhľadov, aké sme kedy z okna mali. Prekvapením pre nás bolo, že tu okrem nás nikto nebol a tak sme prvýkrát za takmer dva mesiace nemali žiadnych susedov. ⛰️
V nedeľu sme si bolo v rýchlosti pozrieť Bilbao, auto sme ale nemali odvahu nechať len tak bez dozoru, lebo vykrádanie je karavanov je tu mestským športom. Keď už sme boli tak blízko oceánu, rozhodli sme sa, že dnešnú noc už strávime pri šume vĺn. Po necelých dvoch mesiacoch na ceste si plníme sen a neskoro večer zastavujeme na našu päťdesiatu noc priamo nad oceánom. 🌊
– Počet nocí strávených v kempe: 0
– Tento týždeň sme prešli 442 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 3616 kilometrov. 🛣️
P.
Druhý odsek nič moc 🙁 , treba prehodnotiť.
Moc hezká fota.
Diki moc 🙂