Prvý týždeň – O tom, ako sme skoro zamrzli

Prvý týždeň na cestách sa nesie najmä v znamení dlhších presunov (kým sa nám ešte chce 😀). Náš druhý nocľah vyzeral ideálne, krásne miesto pod stromami v zašitej dedinke (viď foto). Ráno o piatej, po šiestom otočenom nákladiaku a vysypaní štrku vedľa našich hláv vidíme, že to má ďaleko od ideálu. Ponaučenie pre vás: nikdy neverte dokonalým fotkám, na ktorých spanie v aute vyzerá ako idylka, realita môže byť úplne iná.

V Grazi sme si spravili prvú väčšiu zastávku, kde sme mali stretnutie s rakúskou muzikoterapeutkou Andreou a boli sme jej predstaviť naše nástroje. Stretli sme sa s veľmi milou internacionálnou komunitou, užili sme si aj trošku muzikoterapie a podarilo sa nám niečo zarobiť na ďalšie cestovanie. 🎵

Okrem toho sme v Grazi 2x riešili pred tunelom dilemu, či sa otočíme, alebo či riskneme a prejdeme napriek uvedenej maximálnej výške, ktorú presahujeme. Chvíľu stojíme pred tunelom, skúmame okoloidúce dodávky s výkrikmi “henten prešiel, musíme aj my!” Keď sme však prišli bližšie k tunelu, zdalo sa nám, že sa nezmestíme, s metrom sa nám okolo auta behať v rušnej križovatke nechcelo a tak sme sa radšej otočili. Neskôr sme si preto stiahli navigáciu pre nákladné autá, kde sa dá zvoliť výška aj šírka auta, aby sa nám dilemy pred tunelmi nestávali. Nová navigácia nás však hneď na prvej trase potiahla 30 kilometrovou obchádzkou a serpentínami, takže sme sa zhodli, že radšej budeme šaškovať pred tunelmi a premýšľať, či vlezieme. 🚚

Na druhý deň na horskom priechode Soboth Pass v diaľke vidíme podobných zúfalcov ako sme my – staré obytné auto navyše s prívesom na bicykle. Stojí v strede kopca a dymí sa z neho, vedľa auta stojí mladá baba, chalan bezradne pozerá pod kapotu. Dôverne poznáme tento pohľad, nás presne takto videli už desiatky okoloidúcich áut, prehriaty karavan a vyvretú vodu sme mali prvé sezóny X krát. Pozeráme na seba s Jurom – zastavíme mu? Rýchlo zhodnotíme, že kopec je tak strmý, že nemôžeme aj keď by sme veľmi chceli, museli by potom oni pomáhať nám, lebo by sme sa už nerozbehli 😀 Smutne im cez okno mávame, naznačujeme, že sme ešte väčší zúfalci ako oni a šplháme rýchlosťou 10km/h ďalej. 🐌 Rovnakou rýchlosťou ideme aj dolu kopcom, lebo okrem motora nám vedia pekne dymiť aj brzdy, čo nechceme riskovať, takže ideme dolu so zaradenou 1tkou rýchlosťou. O polhodinu nás v druhej tretine horského priechodu dobieha onen zúfalec, ktorý v tej chvíli presne pochopil, prečo sme mu nezastavili. Zúfalo spolu schádzame dolu horským priechodom a tvoríme tak najrýchlejšie vozidlá kolóny. 😎

Pre rodinu sme vytvorili hromadnú skupinu, kde posielame fotky z ciest všetkým naraz (dáta sa neúprosne míňajú, nechcem posielať každému zvlášť). Prvé dni je veľmi chladné počasie, na veľa miestach sneh a rodina sa nám smeje, či naozaj ideme na juh, lebo podľa našich fotiek to vyzerá, že smerujeme opačne. Potvrdzujeme, že ideme na juh, čo znamená, že nemáme veľa teplého oblečenia a v danom momente ani plynu.. Zvyknutí zo SR, ČR, PL aj IT sme si mysleli, že plyn natankujeme v priebehu dňa na rakúskej pumpe. To sme sa ale nemohli viac mýliť. Na 98% pumpách v Rakúsku nemali plyn vôbec a tam kde mali, tak nám ho odmietli natankovať, lebo vraj KEINE WOHNMOBILE!! V rodinnej skupine pribúdajú rady ako si máme načúrať do fliaš a tak sa zohrievať. Plyn hľadáme 5 hodín, až nakoniec v noci na poslednej pumpe pred Talianskymi hranicami máme šťastie a sme šťastní, že túto noc neumrzneme. 🔥

Prvé dni v Taliansku sa nám režim mení na mañana, čo znamená, že vstávame pred jedenástou, obedujeme o tretej, kávu pijeme o šiestej a chodíme spať neskoro v noci. Kto ma pozná, vie, že keby môžem, fungujem takto aj doma.

V IT opäť zisťujeme aké majú otrasné cesty, naše skrinky reagujú otváraním sa. V ostrých zákrutách sa nám otvára šuflík s príbormi, nád tým už len mávneme rukou a Juro sa smeje – “šak v druhej zátačke sa zavrie, nie?” 😀

Zisťujeme tiež, že naša nová reklama na aute funguje, avšak úplne inak ako sme plánovali – náhodní taliani nám na instagram posielajú fotky, že za nami stoja v kolóne. 🤯

V priebehu pár hodín tu vidíme striedanie ročných období. Ráno je zima 3°C, sneh, poobede krásne slnečno 16°C, večer šialená búrka a krúpy.

V Taliansku sme nútení prerábať šoférovu sedačku (znova – pred odchodom ich Jurko prečalúnil a vypodložil), zistili sme že auto je asymetrické a keď je opierka na sedačke rovná, bolí nás pri šoférovaní chrbát. Museli sme sedačku prispôsobiť krivosti auta a vyrábame z nej obludu. Účel to však plní a šoféruje sa nám oveľa príjemnejšie.
Tiež sa tu dostávame k problému z predošlého článku – vonku fúka a tým pádom nám neohrieva vodu. Juro chvíľu stojí vedľa auta a fúka, dlho ho to však nebaví a z šedej lepiacej pásky vyrába improvizovanú striešku.

Priebežne stretávame karavanistov z rôznych kútov sveta, najčastejšie z Nemecka, Estónska, Holandska a Francúzska. Najšťastnejší z nášho stretnutia bol starý srbský karavanista, ktorý nám lámanou taliančinou vysvetľuje, že musíme byť kamaráti, lebo až 60% jazyka máme spoločného a tak si určite budeme rozumieť. Asi nie, keď nám to vysvetľuje taliansky, že? 😀

V meste La Spezia prvýkrát zažívame na vlastné oči typický taliansky chaos v premávke, milión motoriek, milión áut, milión policajtov, milión chodcov, lebo sa v daný deň konal v meste futbalový zápas a ešte aj koncert. To bola asi príprava na ďalší deň, chystali sme sa na výlet do vyhľadávanej oblasti Cinque Terre, kde sa má Juraj stretnúť s bývalými spolužiakmi z gymnázia. Dedinky sú to krásne, farebné, fotogenické, všetky na pobreží. Zisťujeme však, že je nereálne sa karavanom čo i len priblížiť k dedinkám a tak volíme parkovanie niekoľko kilometrov ďalej a do dedín sa presúvame miestnym vlakom. Tu nastáva pravý chaos, vlaky sú zle označené, meškanie sa každých 5 minút zväčšuje a keď konečne po trištvrte hodine prichádza vlak, je tak preplnený, že polovica ľudí ostáva na nástupišti, lebo sa nezmestí. Ak by ste sa na toto miesto chystali, odporúčame prísť loďkou, ktorá medzi dedinkami premáva a nie je preplnená, treba však počítať s tým, že aj v samotných dedinách je extrémne veľa ľudí. A to sme tam ani neboli počas hlavnej turistickej sezóny. 🏛️

Poslednú noc v tomto týždni trávime v meste Chiavari, na parkovisku 10 metrov od pláže, kde sú zakázané karavany. Napriek tomu, je ich tu okrem nás ďalších 15. Pýtame sa “spolubývajúcich” ako je to s tým zákazom, tí si nerobia ťažkú hlavu a vravia nám, že taliani mimo sezónu nič neriešia a tak s kľudom ostávame. Pozorujeme surferov, počúvame hukot vĺn a zahajujeme prvé kúpanie. Voda má krásnych 16°C. Ráno tu pozorujeme hneď dva bizáry: Talian venčí svoju mačku na pláži pre psov, logicky plnej psov. Mačka nevyzerá, že má rada psy. Druhý bizár, parkuje vedľa nás britská dodávka s veľkou pecou na kúrenie drevom. S britmi sa dáme do reči, vymeníme si pár cestovateľských skúseností, porovnávame výhody kúrenia na plyn vs. drevo, pozývame sa vzájomne na kávu a pozorujeme ako sa naše psy hrajú. Až nám je trochu ľúto, že musíme zdvihnúť kotvy a ísť ďalej. 🌊

Postrehy, tipy a triky z ciest:
– Stále kývame všetkým karavanom, štatistika odkývania sa znižuje na cca 65%. 👋
– V Taliansku sú aktuálne veľmi vyschnuté rieky.  💧
– Keď stojíš nad jamou kde sa vylieva šedá voda a splašky, dávaj pozor pri otváraní dverí. Nám tak padlo vodítko do tej vypustenej nádhery pod nami.💩
– Pes už po štvrtom dni začal odpadávať od únavy a pochopil, že musí spať pri každej príležitosti. To v praxi vyzerá tak, že sa hodí do pelechu a kým mu stihne dopadnúť hlava, už spí. Tiež to pre nás znamená, že chlpatý alarm už väčšinu času nie je alarmom, lebo je unavený a spí tak tvrdo, že nestráži. Však čo človek, poraď si sám. 🐾
– Na každom rohu je v IT priestor pre karavany na doplnenie vody a vyčistenie záchoda. Servisné miesta tak nemusíme zložito hľadať, väčšinou sa o ne potkneme.
– Nezohýbaj sa príliš blízko k šporáku, keď ho ideš zapáliť. Jurko si takto podpálil vlasy. 💇
– Na jednom stellplatzi sme našli free wifi. Nedala sa registrovať na slovenské číslo, to som pohotovo vyriešila cez Jurovho brata s českým číslom. Po chvíli wifi prestala fungovať – že by sme vyčerpali kapacitu? Hodnú chvíľu premýšľam a vravím Jurovi: “počúvaj, nemôžu tie rolety brániť wifine?” Ten na mňa kuká ako na blázna. “Veď majú hliníkovú vrstvu”, vravím. Vytiahnem roletu a bum, zrazu plný signál, zatiahnem roletu, bez signálu. A tak sme vo Verone zistili, že naše auto je jeden veľký protiwifinový štít. 😀
– Zatiaľ sme prešli cca 1300 kilometrov. 🛣️

Dnes dlhší článok ako obvykle, takto to vyšlo. 🙂

P.

Ne-ideálne strávená noc.

Na vrchole Soboth Pass-u.

Prvá noc v talianskych Alpách.

Stellplatz pred Veronou.

Nová obludná podoba sedačky.

Jurkova čalúnnicka práca.

Výhľad na lúky okolia Bardone.

Polomŕtvy alarm.

Vernazza - Cinque Terre

Vernazza - Cinque Terre

Hrad Vernazza - Cinque Terre

Chiavari, reklama na spanie v aute, 1986 kolorizované.

Chiavari a zákaz karavanov 🙂

Prvé kúpanie v mori.

Náš cool britský sused v Chiavari.