Pätnásty týždeň – O tom, ako sa z nás stali minimalisti?

Prvé dva dni pätnásteho týždňa trávime s rodinou v Čechách a snažíme sa zvyknúť si na normálny mestský život v civilizácii. S mamou ideme do mesta Kadaň, v ktorom som strávila veľkú časť môjho detstva, pozorujem čo sa v meste pomenilo a spomínam, čo som tu ako dieťa zažila. Jurko sa počas týchto dní zaúča od môjho strýka do tajov včelárstva. Oswald Jurajovi ukázal ako sa správne spájajú dve včelstvá do jedného a na Jurovu radosť ho kompletne navliekol do včelárskeho úboru. Okrem toho Juraj už štandardne opravoval, tentokrát kálačku na drevo a prívesný vozík za auto. Ďakujeme ešte raz za prichýlenie Olinke a Oswaldovi. 🐝

V stredu poobede sme sa po pár dňoch státia opäť vybrali na cesty a presunuli sme sa do Prahy. Tu sme sa stretli s našimi kamarátkami Marinou a Sašou. Keďže aj ony sú hudobníčky, povyťahovali sme nástroje, ktoré nám ostali, oni vytiahli hudobné nástroje, ktoré majú doma a spoločne sme si zahrali. Posedeli sme pri koláči a rozprávali sme im čo sme zažili na cestách. Podvečer prišiel domov ich spolubývajúci Vašek, ktorý aktuálne robí stewarda a zážitkov s cestovaním má tiež veľa. Predtým ako začal pracovať ako steward, zvykol roky cestovať stopom takmer po celom svete, o čom dokonca napísal aj knihu. S Vaškom sme sa ale zhodli, že stopárov v posledných rokoch ubúda a už sú skôr raritou. Preto sa im vraj cestuje ľahšie ako v minulosti, lebo ich ľudia radi zvezú. Aj my sme za skoro 4 mesiace videli len jedného stopára. Večer sa nám ešte podarilo stretnúť s Jurajovym bratom, ktorý žije v Prahe, s ktorým sme si dali krátku prechádzku na Radotínsku vyhliadku, z ktorej sme videli nočnú vysvietenú cementáreň. 🏙️

Štvrtok sa opäť niesol v znamení väčších presunov. Posledné dni na cestách sa nám už nechcelo variť, zastavili sme sa teda na našu obľúbenú ázijskú kuchyňu, ktorá nám síce posledné štyri mesiace príliš nechýbala, ale pri závane domoviny sa nám naše pôvodne chúťky opäť obnovili. Zároveň si v mestách uvedomujem, že síce sme neboli preč dlho, ale aj tak som si odvykla od slovenčiny a češtiny. Vždy keď okolo mňa niekto prechádza a rozpráva sa s niekým alebo telefonuje, chvíľu som v šoku a som prekvapená z toho, že mu rozumiem. V Španielsku sme boli šťastní z každého jedného slova, ktoré sme v rýchlom tempe reči zachytili a rozumeli mu, teraz je pre mňa šok, že rozumiem všetkému. A často by som rozumieť radšej nechcela. Večer sme si našli tiché miesto v strede lesa a užívali sme si poslednú noc našej cesty v tichu. 🌲

Piatkové ráno v lese si užívame naplno. Vyťahujeme si von kresielka, raňajkujeme uprostred lesa a oberáme kopu lesných malín, ktoré rastú všade okolo nás. Pomaly ale isto nám začína dochádzať, že naša cesta je na konci a že toto je posledné ráno, ktoré si môžeme užiť v tichu a obklopení prírodou. S predstavou nasledujúcich rán v paneláku sa nám nechce zmieriť a preto sa nám z lesa ťažko odchádza a zotrvávame tu skoro až do poobedia. Na cestu sa nám podarí vydať až poobede, domov smerujeme cez Rakúsko. Cestou sa tu zastavíme na nákup potravín, kde zažijeme prvý šok – potraviny sú tu extrémne drahé v porovnaní s tým, na čo sme za posledné mesiace zvyknutí. Rozmýšľame, či sa za ten čas tak veľmi zmenili pomery a Rakúsko je už drahšie ako Slovensko, alebo či budeme mať ďalší šok na Slovensku, lebo je tam ešte drahšie. Je nám však jasné, že pravdepodobnejšia je možnosť číslo dva. 🪙
Cestou chtiac-nechtiac bilancujeme čo nám cesta dala a čo nové prinesie do nášho života. K tejto téme už mám spísaných pár myšlienok, o tom ale inokedy… Keď zaparkujeme pred domom, spontánne sa objímeme a napol smutne, napol šťastne obaja naraz vyslovíme: “Dali sme to..” 💪

Domov prichádzame večer a prvý pocit v byte je zvláštny. Cítim sa rovnako, ako keď som do bytu vstúpila prvýkrát na obhliadku – ako u niekoho cudzieho. Pocit je taký silný, že mi je blbé sa vôbec v tomto cudzom byte začať vybaľovať. Keď sme sa trošku s bytom zžili, do mozgu konečne dorazila informácia, že toto je ten priestor v ktorom sme pred pár mesiacmi žili a budeme v ňom žiť aj minimálne najbližšie týždne. Vtedy prichádza pocit číslo dva – negatívny. Po štyroch mesiacoch v karavane si človek zvykne na to, že je v ňom minimum vecí. Žiadne poličky, kde sa dajú pokladať veci, žiadne kvety, žiadne obrazy, žiadne hodiny ani lampy na stenách, na zemi nič pohodené, s výnimkou psej misky. Keď sme aj v karavane mali niečo vyložené na stole, alebo na linke, pred jazdou sme to museli odložiť do skrine, alebo do garáže, aby nás to za jazdy letiac do hlavy nezabilo. Pri rozhliadaní sa po byte však vidíme presný opak. Obrazy a kalendár na stene, kopec kvetov na zemi, na policiach aj na parapete, kuchynská linka plná spotrebičov, knižnica z ktorej kypia knihy, obrázky, sviečky a sošky na poličkách a niektoré veci, ktoré sa nezmestili do skrine ležia pod skriňami na zemi. S hrôzou pozerám na preplnený byt a premýšľam kam asi tak vybalím auto, v ktorom je toľko vecí, koľko je v štvrtine bytu. Nereálne, nezmestí sa. Neveriacky sedím na zemi v obývačke, obzerám sa okolo seba a hlavou mi idú otázky: “Naozaj sme takto žili? V preplnenom priestore? A nevadilo nám to?” Úprimne, nikdy som si nemyslela, že mi niečo takéto bude prekážať, nie som minimalista a mám rada útulno v byte. Pred odchodom sme si doma poriadne upratali, aby sme sa nevrátili do bordelu, nikde teda nie je žiadna špina, neporiadok ani rozhádzané veci. Negatívny pocit však vychádza z množstva vecí, ktoré napriek tomu, že majú svoje pevné miesto v domácnosti, zrazu pôsobia, že tam zavadzajú a nepatria. Je jasné, že v karavane si človek zvykne na minimalizmus a na to, že má so sebou obmedzené množstvo vecí. Nikdy nám to neprekážalo, nečakali sme však, že si na to tak zvykneme, že nám doma opak tohto stavu prekážať začne. S Jurajom sme sa okamžite zhodli na tom, že nechceme v takto plnom byte fungovať a že sa tam necítime dobre. Miesto toho, aby sme sa v noci po štyroch mesiacoch začali vybaľovať, púšťame sa do vyhadzovania všetkého, čo sa nám v byte zdá zbytočné. Mojou podmienkou je, že z toho čo ostane, musíme väčšinu schovať do skriniek a nič nesmie byť na očiach, len tak niekde položené, lebo to ma začalo rozčuľovať najviac. Z bytu letí kopec vecí – obrazy, sošky, deky, plachty, kochlíky, substráty, kvety, kuchynský riad, oblečenie a všetky sprostosti, ktoré ľudia radi odkladajú, lebo veď “to sa nám niekedy zíde”, alebo to dostanú od rodiny a nemajú to srdce povedať, že to nechcú. Debordelizáciu bytu sme poňali vo veľkom a upratujeme takmer do tretej ráno. 🧹

V sobotu prijímame pozvanie na obed od mojej maminky, ktorá nám pripravila moje milované rezne. Tie sú pre mňa definitívnou bodkou za našou cestou – posledný obed pred odchodom sme mali u mamy a tiež to boli rezne, ktoré našu cestu teraz symbolicky ukončili. Poobede pokračujeme vo veľkom upratovaní. Z bytu sme nakoniec vynosili takmer rovnaký objem vecí, ako tam potrebujeme umiestniť z karavanu. Po tejto fáze sa konečne púšťame do nekonečného vybaľovania nášho štvormesačného života a popritom bilancujeme, čo sme si brať nemuseli, čo sme mali navyše a čo nám naopak chýbalo. Prekvapene nakoniec prichádzame k záveru, že sme balenie odhadli dobre, 99% vecí, ktoré sme mali so sebou sme naozaj potrebovali a využili. Nechýbalo nám nič, okrem oleja do motora. 😀 
Postupne sa púšťame do upratania roldoru s jedlom. Máme tu základné trvanlivé veci, ktoré doma skladuje takmer každý – múku, cestoviny, olej, horčicu, konzervy s rybičkami, pretlak, šošovicu, fazuľu, horčicu, kompóty atď., veď to poznáte. Zamýšľame sa však nad tým, či potrebujeme mať doma zásobu takýchto vecí. Iste, je to pohodlné, keď sa nám niečo z toho minie, mám istotu, že máme niečo v zásobe a nemusím hneď bežať do obchodu. Strácam tak však prehľad o tom, koľko čoho mám reálne doma. V karavane sme mali obmedzený priestor na potraviny, preto sme neskladovali zbytočnosti a keď sme niečo potrebovali, proste sme si to išli kúpiť. Zároveň sme však mali dokonalý prehľad o tom, čo máme v zásobe a nestalo sa nám, že sme mali zbytočne 4 sáčky šošovice, alebo veľa ryže. Aj toto by sme chceli doma trochu obmedziť a nemať doma zbytočne veľké zásoby. Po víkende plnom zbavovania sa vecí si kladiem otázku – stal sa zo mňa na tejto ceste minimalista? 🤔

V nedeľu presúvame karavan k Jurovym rodičom a púšťame sa do niečoho, čoho sme sa hrozili celou cestou domov. Po tom, čo nám nejaký dobrák v Španielsku nabúral do karavanu, v aute je diera a je otázkou času kedy doňho začne zatekať. Čiastočne doňho už zatieklo a je preto nutné prednú stenu alkovne kompletne zhodiť a prestavať nanovo. Rozoberáme teda posteľ, v ktorej sme spali posledné štyri mesiace, vyťahujeme matrace, montujeme preč rolety a strhávame drevené obloženie. To čo vidíme pod ním je horšie ako sme čakali. Drevené laty sú nasiaknuté vodou, niektoré už aj plesnivé, zhnité a čierne. Z miesta, v ktorom sme spávali, je už len kopa triesok. Cestou domov sme ešte zistili, že máme zodraté tlmiče a prestávajú nám brzdiť brzdy, v najbližších týždňoch teda musíme karavanu dopriať starostlivosť. Veď si to aj zaslúži, málokto veril tomu, že nás takmer 40 ročné auto dopraví do Španielska a naspäť bez väčších problémov. Nutno dodať, že po návrate domov sa moje aj Jurajove auto ukázali ako nepojazdné a náš dede karavan sa tak stal momentálne najspoľahlivejším autom nášho vozového parku. 🚗

Ďakujem všetkým, čo sledovali našu cestu a vyjadrili nám podporu, vážime si to! Pre fanúšikov tohto cestovateľského seriálu sa pokúsime urobiť aj druhú sériu – smer cesty a čas sa včas dozviete! 🙂

– Tento týždeň sme prešli 563 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 6926 kilometrov. 🛣️

Včelársky rýchlokurz

Včelársky rýchlokurz

Včelársky rýchlokurz

Včelársky rýchlokurz

Včelársky rýchlokurz

Dony bol tiež spokojný, asistoval v kuchyni

Dony a Muška na návšteve v Čechách

Radotínska výhliadka

Jurko uspokojený ázijskou kuchyňou

Zastávka na kávu, kde inde ako v lese

Zastávka na kávu, kde inde ako v lese

Jurko zbiera živicu zo stromov, z ktorej potom vyrába domácu smolnú masť

Prasiatka po ceste

Posledná noc v lese

Posledná noc v lese

Toto bola kedysi posteľ

Toľkoto silikagélu sme museli použiť, aby sme odsali vlhkosť

Zbytky postele