Ôsmy týždeň – O tom, ako sme mali pojazdné mravenisko
Keďže sme v nedeľu prišli k oceánu až neskoro večer, až v pondelok ráno zisťujeme na akom mieste sme vlastne spali. Dostali sme sa na vysoký útes priamo nad oceánom. Parkujeme vedľa veľkej lúky spolu s ďalšími obytkami. Doobeda ideme na prechádzku, poobzerať sa po okolí a chceme sa dostať priamo k oceánu. Je tu príjemné počasie aj napriek tomu, že je pomerne horúco. Od oceánu fúka chladný vietor a vďaka tomu sa vonku nevaríme. Objavili sme dlhé chodníky vybudované priamo na kraji útesu, ktoré majú desiatky kilometrov a na každom rohu lavičku a fontánku na vodu. Vyberáme skejt a kolobežku, vozíme sa po okolí a vychutnávame si nádhernú krajinu a výhľady. Z jednej strany oceán a z druhej strany vysoké hory, nevieme sa vynadívať. 🌲
Po výlete po okolí sa vraciame naspäť ku karavanu, vykladáme si von kresielka a poobednú kávu s knižkou si vychutnávame za zvuku vĺn. V Španielsku sa podľa zákona nemôže kempovať len tak hocikde, čo znamená, že by si ľudia nemali vyťahovať stoličky, stoly, markízu, alebo vonku variť, či grilovať. Dokonca nemôžu byť otvorené ani okná a dvere a nič nesmie vytŕčať mimo pôdorysu auta. Karavany tu proste môžu len stáť a tváriť sa, že iba parkujú. Povráva sa však, že väčšina miestnych policajtov je tolerantná. To si podvečer overujeme na vlastné oči, keď prichádzajú Civil Guardi. Karavany si len poobzerajú, stoličky, okná ani rozčapené dvere im vôbec neprekážajú. Upozorňujú iba ľudí, ktorí majú vonku stoly a varia, aj to milo a s úsmevom. Prečo mám dojem, že na Slovensku by sme rad radom všetci dostali pokutu? 👮
Okolo ôsmej večer sa tu z ničoho nič začnú schádzať autá, ľudia vyťahuju piknikové deky, jedlo, pitie, gitary a celá lúka sa mení na jedno obrovské piknikovisko. Ľudia hrajú, spievajú, večerajú a užívajú si západ slnka. Takto je to asi do jedenástej, kedy sa úplne zotmie, ľudia ako na povel všetko zbalia, naskáču do áut a parkovisko je opäť prázdne. Teda okrem karavanov, ktoré tu rovnako ako my trávia noc. Keďže sa nám toto miesto veľmi páči, rozhodneme sa ostať tu dve noci a vyzerá to tak, že väčšina našich susedov tiež. Na ďalší večer sa situácia s piknikom opakuje a vyzerá to tak, že táto lúka nad oceánom je obľúbeným miestom na večeru pre domácich. 🌄
V utorok poobede sa rozhodneme odísť a aj to len preto, lebo musíme ísť do obchodu. Inak by sme na tomto mieste pravdepodobne hnili doteraz. Po nákupe sa presúvame k mestu Mioño, kde je veľká piesková pláž. Auto nechávame nad oceánom pod obrovskou figou, tešíme sa, že nám robí perfektný tieň a odchádzame na pláž. Na konci pláže je vodopád, ktorý je prírodnou sprchou pre otužilcov a zároveň atrakciou, na ktorú sa sem chodia pozerať turisti. Na pláži sme spolu so psom strávili niekoľko hodín a po kúpaní sme sa šli poprechádzať po okolí. Neďaleko od nás sme videli obrovský žeriav, ktorý kedysi slúžil na nakladanie železnej rudy na lode, ktorú ťažili v kopci nad plážou. To by nebol Juraj, keby konštrukciu žeriavu nešiel preskúmať zblízka. Cestou z prechádzky vidíme rovnaký fenomén ako na predchádzajúcom mieste. Schádzajú sa tu desiatky ľudí, vyťahujú piknikové koše a trávia tu večer. Kúsok od nás sa dokonca rozložila kapela s celou aparatúrou a tak sme sa opäť ocitli na koncerte. Aj keď, tohto koncertu by som sa radšej nezúčastnila. 😃
Večer po sprche som v skrinke našla mravca. Neprišlo mi to čudné, veď sme v prírode, z času na čas sa nám nejaké zviera do auta zatúla. Keď sa však o 10 minút neskôr sprchoval Juro, začula som odtiaľ: “No do riti.” Keď som sa šla pozrieť aká riť sa stala tentokrát, videla som, že mravec už nie je len jeden, ale zavolal si na párty ďalších 15 kolegov. Premýšľame kde sa tam mohli vziať, veď doteraz sme problém s mravcami nemali, keď nám zrak padol na strešné okno. Otvorili sme ho a do sprchy sa nám zosypala pekná mravčia kolónia. Jurajovi hneď začali blikať kontrolky, veď strešné okná máme v aute tri, ja som si ale hovorila, že klídek určite sú len v kúpeľni. Omyl, keď som zbadala čo máme v posteli, už som situáciu nevidela tak optimisticky. Mravce si na trase strešné okno – polička nad posteľou – vankúše spravili takú diaľnicu, že by zahanbili slovenských cestárov. S obavami sme nadvihli matrac, BUM, ďalšia diaľnica. Juraj hneď spustil paniku na tému zožerú nám všetko jedlo a tak sme o 22:35 zahájili večerný program – preparkovať a vypratať celé auto von. Vyhádzali sme takmer všetko: paplóny, vankúše, matrace, obývačkové sedenie, stôl, kuchyňu, nástroje, jedlo zo skrine a začali Biolitový boj. Keď som videla, že pred autom to vyzerá akoby sme si tam spravili externé bývanie, premýšľala som, ako by sme vysvetlili policajtom, že tam naozaj nekempujeme. Ešteže už máme v španielskej slovnej zásobe slová mravec, všade, auto, do piče. Boj a nutné vetranie sme ukončili pred polnocou, piknikujúci ľudia prechádzajúci okolo zjavne nevedeli, čo si o nás majú myslieť. Väčšiny mravcov sme sa zbavili, ale noc bola aj tak krutá. Každú chvíľu sme sa budili na to, že po nás niektorý z preživších lozí. Ak sa pýtate ako sme si zohnali toľko zvieratiek, spomeňte si na figu, z ktorej sme sa tak tešili, že nám robí tieň. Okrem tieňa však robila aj exkluzívny most ústiaci priamo do našich strešných okien. Nuž čo, aspoň sme dôkladne upratali. 🐜🦗
Po ťažkej noci sme sa nevedeli dočkať kedy z tohto miesta vypadneme, ani nás nelákalo ísť na pláž. Presunuli sme sa pár kilometrov do mestečka Castro Urdiales, ktoré sme chceli navštíviť na základe odporúčania z cestovateľského podcastu. Zaparkovali sme pri cintoríne, lebo (kto si pamätá jeden z článkov pred cestou) kde je cintorín, tam je aj voda. Prekvapilo nás, že okrem nás je tu ďalších 10 karavanov a jeden obrovský obytný nákladiak. S vodou sme sa nemýlili, dokonca sme ani nemuseli ísť na cintorín, lebo na parkovisku bola fontánka na vodu. Opäť parkujeme s výhľadom na more a ideme si obzrieť mesto, ktoré je jedným z prvých v oblasti Kantábria. To je presne lokalita, kam sme sa chceli dostať. Pozdĺž celého mesta je piesková pláž, na niektorých miestach so skalnatými úsekmi. Na konci pláže je prístav a gotický hrad. V centre mesta je množstvo barov, ktoré ponúkajú typické pinchos (tapas) a Jurajovi už svietia oči, že zajtra obedujeme v meste. Cestou naspäť sme sa vydali prechádzkou po útese, kde sa nám ukázali nádherné výhľady na oceán, široké lúky a hlboké útesy. Prechádzkou sme tu strávili dlhé hodiny a bolo to asi najkrajšie miesto, ktoré som za celú dobu na cestách videla. 🌊
Vo švrtok ráno sme zistili, že je ideálne počasie na pláž a tak sme sa hneď po raňajkách išli slniť. Z pieskovej pláže sme sa odprechádzali na čarovnú plážičku medzi skalami, kde sa nachádza jaskyňa a úzky priechod do mora. Toto miesto je nádherné a počas nášho pobytu sme tu videli chlapíka ako v nej natáča klip, v ktorom v jaskyni hrá na panovej flaute, alebo mladých ľudí, ktorí sa snažili odfotiť dokonalý záber na instagram. Po kúpaní sme prešli do mesta na obed a ako som predpokladala, skončili sme na typických pinchos. Tých tu majú nekonečné množstvo druhov a všetky vyzerajú na pohľad krásne, takže je veľký problém vybrať si. Ideme na to typicky po španielsky, v prvom podniku si vyberáme dva najkrajšie, následne sa presúvame do ďalšieho podniku, kde znova vyberáme najsympatickejšie a tak ďalej. Konečne sme ich stihli odfotiť, aj keď na fotkách nevyzerajú tak krásne ako v realite. Chuťovo boli dokonalé, excelentná kombinácia chutí v každom jednom pinchos. Ak ste v Španielsku, alebo sa chystáte, choďte aspoň raz na pinchos. My už premýšľame, ako z toho spraviť biznis plán u nás. 🍡🍢
Vo štvrtok poobede mierime do mestečka Laredo. Tiež sme naňho počuli odporúčania, keď sme sem však dorazili, zistili sme, že je to typické turistické sezónne mesto. A keďže v Španielsku ešte poriadne nezačala sezóna, Laredo je úplne vymreté. Pozreli sme si tu aspoň známy tunel, ktorý vedie z mesta na pláž. Špecifický je tým, že je vnútri pomaľovaný v štýle podmorského sveta. Maľby sú tak prepracované, že sa cítite ako keby ste naozaj boli pod morskou hladinou. Pozreli sme si aj malú súkromnú pláž na konci tunela, ale na kúpanie už bolo chladno. Nechcelo sa nám ani ostávať v prázdnom meste a tak sme prešli ešte pár kilometrov do mestečka Santoña, kde sme na noc zakotvili v prístave pre rybárske lode. Santoña je známa nie len po celom Španielsku svojimi ančovičkami. Žijú tu experti na ich spracovanie, skladovanie a konzervovanie a na kraji mesta sa nachádza aj konzerváreň. 🐟
V piatok sa budíme v prístave a keďže ja prístavy a loďky milujem, išli sme sa po ňom prejsť. V strede prístavu je múzeum venované delte rieky, v ktorej sa prístav nachádza, plné rôznych ukážok podmorského sveta a zvierat žijúcich v okolí. Múzeum je v tvare potápajúcej sa lode a vďaka tomu je zaujímavé nie len zvnútra, ale aj zvonka. Po návšteve múzea nemôžem vynechať nákup čerstvých rýb priamo z lode. Vyberám krásne sardinky, vedľa v pekárni čerstvé pečivo a nevieme sa dočkať obeda. Posúvame sa na neďaleký stellplatz, kde spravíme štandardnú údržbu a púšťame za do kuchania a pečenia rýb. Dodnes mám z detstva v pamäti chuť čerstvých sardiniek, ktoré nám na dovolenke v Chorvátsku pripravil ujo domáci. Odvtedy som nikde tak dobré sardinky nejedla, až do dnes! Zalizujeme sa až za ušami a napriek pracnému pitvaniu rýb to stálo za to. 🐟
Poobede na stellplatz dorazil starší britský pár a vidíme ako bojujú s prípojkou na vodu, lebo nemajú správnu koncovku. Jurajovi sa na to zle pozerá a beží k nim, že im požičia našu koncovku. Briti sú šťastní a púšťajú sa s nami do debaty o Španielsku, plážach, o tom odkiaľ idú a že sú na ceste z Portugalska. Vyzerajú, že by boli radi, keby sme s nimi prekecali celý večer, my sa ale lúčime s tým, že sme našli miesto pri pláži. Opäť prejdeme len pár kilometrov a ideme do mesta Isla na lúku nad plážou. Lúka vraj patrí staršiemu pánovi, ktorému tu karavanisti neprekážajú a z času na čas sa príde pozrieť, či je tu poriadok. Prekvapilo nás, že keď sme prišli, na lúke už bolo okolo 30 karavanov. Miesto je nádherné, pláž máme od auta asi 10 metrov a za celý svoj život som nebývala tak blízko k moru ako dnes. Tento týždeň sa nesie v hesle každý deň iná pláž a každý večer výhľad z okna na more. Takúto idylku si predstavuje asi každý, kto s dovolenkami karavanom na divoko začína a my sme šťastní, že takúto možnosť máme. 🏝️
Naša idylka bola narušená v noci z piatka na sobotu, kedy sa mi niečo snívalo a v sne sa pustil alarm. Sen a alarm v ňom bol tak intenzívny, že ma to vytrhlo zo spánku, okamžite som sa posadila, čo hore v alkovni znamená, že som hlavou plnou silou vrazila do stropu a strop ma hneď pekne vrátil naspäť do postele. To ma dokonale prebralo, lebo som mala v tej chvíli pocit, že som si minimálne rozbila hlavu. Prebratá úderom do hlavy som pochopila, že to nebol alarm v sne, ale alarm v karavane. Vzápätí som zaregistrovala, že aj Juraj sedí, v tme žmúri dolu do obývačky a hovorí obvyklé: “No do riti.” Ja, správne paranoidná a poučená príbehmi z karavanových fór, som mala hneď jasno v tom, čo sa stalo: je u nás zlodej, do auta napustil uspávací plyn (urban legendy medzi karavanistami a kamioňákmi), aby nás mohol v kľude vykradnúť, lenže ho vyrušil alarm, ostal prekvapený v obývačke a Juraj naňho neveriacky pozerá a nevie čo urobiť. Ehm.. Nie, toto sa naozaj nestalo, ale zmätenej, rozospatej a uderenej hlave o 4:43 nič lepšie nenapadlo. Nenapadlo mi, že uspávací plyn, ak by sa aj naozaj používal, by nefungoval, lebo máme otvorené strešné okná a aj bočné rovno za hlavou. Nenapadlo mi ani, že by pes na zlodeja štekal, veď spí v obývačke. Nenapadlo mi ani, že by nás určite nikto nevykrádal, keď je okolo nás ďalších 30 karavanov a X ľudí. Keď Juraj po zašomraní: “čo to kurva..”, zliezol z postele a odmontoval detektor dymu a CO2, nastúpila ďalšia paranoia: alarm huláka, lebo nám niekde uniká plyn a o chvíľu buď vybuchneme, alebo sa minimálne udusíme. Keď som to vyslovila nahlas, Juraj na mňa zazrel štýlom, že či mi už úplne preplo. Za celým týmto nočným adrenalínovým zážitkok stojí výrobca alarmu, ktorý sa rozhodol, že zjavne najlepším spôsobom, ako dať užívateľovi vedieť, že v alarme sú slabé baterky je čo? Áno, spustiť alarm na plné gule, rovnako ako keď hlási reálny problém. Gratulujem, skvelý nápad, takto sme to rozhodne neprehliadli. 🪫
Ráno sme usúdili, že je opäť ideálny deň na plážovanie a tak celý deň trávime v piesku na pláži, alebo v kresielkach pri aute. Poobede si ideme obzrieť mesto a opäť sa vraciame na pláž. Takýto program sa nám páči, miesto je skvelé, keďže je priamo na pláži, takže ostávame celý víkend. Nedeľa sa nesie v podobnom duchu ako sobota, poobede sa už ale musíme premiestniť, lebo nemáme vodu. Odchádzame z lúky a auto začne vydávať zvláštne zvuky. Snažím sa v Jurajovej tvári vyskúmať odkiaľ by zvuky mohli pochádzať, ten len krčí plecami, že “asi nápravy.” Prejdeme asi 500 metrov, zrazu sa ozve extrémny rachot a znie to, že autu na cestu vypadli všetky vnútornosti. Okamžite zastavujeme a na ceste zbadáme… skladací schodík. Ten, ktorý sme si bezpečne odložili medzi koleso a prednú nápravu, keď sme šli na pláž. Viezol sa na kolese pol kilometra, aby potom vypadol, prešlo ho koleso a stal sa tak prvou väčšou obeťou nášho výletu. Ako ale poznám Juraja, určite sa ho ešte pokúsi zlepiť. 🛠️
– Počet nocí strávených v kempe: 0
– Tento týždeň sme prešli 103 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 3719 kilometrov. 🛣️
P.
No vy tam zažijete asi naozaj všetko 🙂 hlavne v zdraví Peti, hlavne v zdraví 🙂 užívajte, napchávajte sa, leňošte 😀
Ďakujeme, napchávanie musíme obmedzovať, lebo sa naspäť dogúľame 😀
Vynikajúci článok, čím ďalej tým lepšie a s tými Formica caravansiensis nemá chybu. No a ten alarm vcelku inteligentný. Pokračuj a môžeš zvyšiť tempo písania 🙂
Ale ahoj, som nevedela, či ešte čítaš 🙂 Ďakujem za pochvalu, vyššie tempo asi technicky nezvládnem 😀
Šecko čītam 🙂 a viac krát
Obrázky ako maľované.
Jurkovi to s foťákom ide 🙂
Co dodat, opět super. Můžu jenom závidět.