Jedenásty týždeň – O tom, aké úskalia má čúranie do bandasky
V pondelok ráno vstávame s presvedčením, že dnes sa už naozaj po deviatich dňoch vydáme na cesty. Celé doobedie teda balíme, zhŕňame veci z obrovského domu, upratujeme auto a dopĺňame vodu. Okolo obeda sme hotoví a tak sa konečne lúčime s aktuálnymi obyvateľmi Happy Home. Martín mi na rozlúčku hovorí: “Čoskoro sa vidíme!” Ja mu na to len odpovedám, že si nie som istá, lebo neviem kedy budem mať najbližšie také dlhé voľno, aby sme sa dostali do tejto časti Španielska. On na mňa len žmurkne a vraví: “Uvidíš, nejak sa to udeje.”
Odchádzame od Martína, opúšťame aj Kantábriu a vchádzame do územia León. Poobede prichádzame do mestečka Riaño, v ktorom chceme nocovať pri jazere. Predtým sa ale vyvezieme na kopec a pešo sa ideme prejsť k obrovskej hojdačke s krásnym výhľadom. Predierame sa pomedzi kravy, kone a býky, až sa konečne dostaneme do cieľa. Tým, že je hojdačka taká dlhá, hojdá sa pomaly a my máme pocit, že letíme. Ako každý deň za posledný týždeň, aj dnes sa z ničoho nič spustí lejak a my na totálku zmokneme. Zisťujeme, že nemáme kde sušiť všetky premočené veci, auto aj psa máme plné blata a uvedomujeme si, aké to bolo jednoduché, keď sme mohli všetko porozkladať po Martínovom dome. Nuž, život v karavane má aj svoje úskalia. 🌧️
Juraj podvečer zisťuje, že mu chýba statív na foťák a premýšľa kde by mohol byť. Spomenieme si, že ho pravdepodobne zabudol v Martínovom aute a tak plánujeme, že sa poň v stredu vrátime. Spomínam si na Martínove slová o tom ako sa čoskoro uvidíme a premýšľam či tušil, že to bude až takto skoro. 😃
V utorok sa opäť budíme do zamračeného dňa, vyzerá to však, že nebude pršať a tak vyrážame do národného parku s krásnymi horami Picos de Europa. Už cestou je však stále viac a viac zamračené a kým sa dostaneme k Picos, začne pršať. Mierime ďalej do hôr a dúfame, že prestane pršať, dážď však stále zosiluje a k tomu padá hmla, takže nič nevidíme. Kým sa dostaneme do hôr hmla je ako mlieko, nevidno ani na dva metre a mierny dážď sa mení v lejak. Zvyšok dňa teda trávime v karavane hraním hier, pozeraním seriálu a jedením empanady z domácej pekárne, ktorú sme objavili v jednom z miest. Čo už, aj také sú niektoré dni. Martín nám píše a pýta sa ako sa nám páčia hory, na čo mu posielame fotky hmly všade okolo nás. Ten len škodoradostne odpíše: “Hovoril som vám, že nemáte odchádzať, mali ste ešte ostať v Happy Home.” 🌧️
V stredu sa budíme do krajšieho počasia, dážď ustal a konečne vidíme, že sme spali na krásnom mieste v obklopení hôr. Doobeda sa opäť kocháme výhľadmi a prírodou a poobede smerujeme späť do Happy Home po zabudnutý statív. Chceme ísť len na otočku a večer pokračovať ďalej v ceste, naspäť k oceánu. Keď prídeme k Martínovi, zisťujeme, že nikto nie je doma, auto je preč a statív tiež. Suzie mi píše, že išli po nové sliepky a prídu až večer. Neostáva nám teda nič iné, len počkať kým sa Martín so Suzie vrátia domov. Vďaka tomu, že vieme kde má Martín kľúče od domu, využívame čas strávený čakaním na pranie vecí, sprchu, dáme si v dome kávu, neskôr aj večeru a Martína stále nikde. Robíme si s Jurajom súkromnú párty v prázdnom dome, hráme na nástroje, púšťame si nahlas hudbu a tancujeme. Takto nás tu po jedenástej večer zastihnú Suzie s Martínom a konštatujú: “Už asi neodchádzate keď je noc, však?” A tak sa stalo, že trávime ďalšiu noc v Happy Home. 🎵💃🏼
Vo štvrtok doobeda Juraj opäť leží pod autom a opravuje, z čoho má Martín ohromnú zábavu. Veľmi ho baví moja galéria fotiek z našej cesty, v ktorej je tretina fotiek Juraja pod autom. Neveril, že Juraj naozaj tak často opravuje a teraz je natešený, že to vidí na vlastné oči. Počas tejto zábavy nám Martín oznamuje: “Doobeda určite neodchádzate, príde zase Javier, spraví jeho legendárne gazpacho a budeme piecť aj pizzu. Nakúpili sme toho veľa, nemôžete odísť.” Nemusel nás dlho presviedčať, gazpacho party si samozrejme nechceme nechať ujsť. Tentokrát ešte pozornejšie sledujem Javiera, lebo chcem gazpacho robiť aj doma a Javier mi s radosťou dáva tipy a triky ako urobiť gazpacho čo najlepšie. Naša gazpacho a pizza party končí až neskoro poobede a Martín opäť hlási: “Nikam neodchádzate, večer ideme piknikikovať a pozorovať západ slnka na miesto, kde ste ešte neboli, to si nemôžete nechať ujsť. A okrem toho, kam sa ponáhľate?” Má pravdu, vlastne sa až tak strašne neponáhľame, teší nás aj predstava poslednej jazdy na korbe tereňáku hore do hôr a tak sa s Jurajom zhodneme, že ostaneme do večera. Ak sa vrátime včas, vyrazíme. Avšak ako obvykle, z pikniku sa vraciame až veľmi neskoro a už tradične Happy Home opäť neopúšťame. Posledný spoločný večer trávime tým, že učíme Martína a Suzíe hrať spoločenské hry, ktoré máme so sebou a Martín nám predvádza ďalšieho z jeho kúzelníckych trikov. 🎲🎩
Piatkové ráno sa nesie v znamení balenia a definitívnej prípravy na odchod, keď dobehne Martín a vraví: “Dnes bude krásne, ideme so Suzie k oceánu, idete s nami, nie?” Vyzerá to ako super plán, konečne sa nám snáď podarí z Happy Home odísť a dostať sa na pobrežie. Balíme si aj veci na obedný piknik a všetci spoločne ideme karavanom k oceánu. Suzie s Martínom z toho majú veľký zážitok, nikdy sa v karavane neviezli a Suzie sa najviac baví na tom, že sa vezie “v bežiacej obývačke”. 😀 Pri mori sa stretávame s ďalším kamarátom Rafaelom, ktorého už poznáme z Happy Home, trávime spoločne celé poobedie na obrovskej pláži Playa de Gerra, piknikujeme, kúpeme sa a pozorujeme príliv. Podvečer sa pomaly balíme a ideme spolu do mestečka San Vincente de la Barquera, kde nám Martín ukáže najlepšiu zmrzlinu, prístav a kúsok centra. Myslíme si, že sa po prechádzke definitívne rozlúčime, keď Martín opäť zavelí: “Ideme si pozrieť západ slnka na útes, idete s nami!” Keďže je to neďaleko tak súhlasíme, presunieme sa na útes, kde si rozložíme stôl, stoličky, kresielka a popri sledovaní západu slnka hráme aj spoločenské hry, ktoré sme našich kamarátov predchádzajúci večer naučili. Musím podotknúť, že Španieli sú blázni do pozorovania západov, na útesoch sú množstvá stoličiek a lavičiek pre stovky ľudí, ktorí každý večer prichádzajú, aby sledovali západ. Keď slnko zapadne, definitívne sa lúčime s Martínom, Suzie aj Rafaelom, ktorí odchádzajú späť do Happy Home. My ostávame na noc na krásnom mieste, kde sme pozorovali západ a po dlhej dobe opäť zaspávame za zvuku vĺn. 🌊
V sobotu udreli nefalšované španielske horúčavy, vonku je tak teplo, že sa nám nechce ani hýbať, aj pes sa len neochotne plazí a tak na slnku trávime len nevyhnutné minimum času. Presúvame sa do mesta Torrelavega, kam Juraj smeroval, pretože potrebuje ísť do hobby obchodu. Musíme opraviť dieru v alkovni, ktorú tam máme odkedy nám u Martína niekto nabúral do auta. Okrem iného sa nám pokazil aj cúvací senzor a Juraj má tiež pocit, že máme nejaký problém s brzdami. To znamená jediné – dnes do zbierky pribudne ďalšia foto Juraja pod autom. Kým Juraj nakupoval potrebné materiály a diely, podarilo sa mi vyrobiť bizarnú situáciu. Išla som na záchod ako obvykle, avšak tentokrát (veľmi neobvykle) som sa zabudla pozrieť, či nie je záchod, teda bandaska s močom plná. Samozrejme, že bola, čo som nevedela a keď som prispela ďalším objemom, ktorý už nemal kam odtiecť, stalo sa nevyhnutné. Moč začal vytekať z bandasky do priestoru za záchodom, odtiaľ na rošt v sprche a odtiaľ do vaničky v sprchovom kúte. Nádherný zážitok, takmer mi to pripomenulo smrad, keď sa nám pôvodný chemický záchod v zákrute prevrátil dolu hlavou. Spúšťame čistiacu akciu, ale nemáme kde vyliať bandasku, lebo sme na parkovisku pred obchodom. V tomto horúcom dni, je moč to najkvalitnejšie, čo sa nám mohlo v kúpeľni vyliať. Poučenie pre karavanistov: VŽDY kontrolujte, či nemáte plný záchod. Smerujeme teda na stellplatz, kde drhneme kúpeľnu aj záchod. A pretože Juraj potrebuje na svoje dnešné opravy rovnú plochu, ostávame tu až do druhého dňa. Keď konečne ustúpia najväčšie horúčavy, Juraj je vlezený pod autom, zhadzuje kolesá a opravuje. Keďže stojíme v tieni, solárny panel nevyrába toľko energie ako na slnku a tak využívame elektrinu zo stellplatzu. Historicky prvýkrát máme auto v zástrčke, z čoho máme aj my zážitok. 😀🛠️
Jurko sa v sobotu poobede necítil dobre, večer už bol chorý a mal teplotu a tak nedeľný deň trávime hlavne oddychom. Presúvame sa z mesta o pár kilometrov ďalej k oceánu, kde si dáme kávu a krátku prechádzku. Podvečer kotvíme v dedine Rudagüera v lesíku pri rieke. Večer trávime v spoločnosti kráv a oviec a čakáme na pondelkové prekvapenie, o ktorom napíšem viac v ďalšom článku. 🌲🐄
– Tento týždeň sme prešli 316 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 4222 kilometrov. 🛣️
P.
No krása, niektoré kamarátstva sú asi natrvalo 🙂 inak, hneď som googlila recept na empanadu ako som to čítala 🙂 vyzerá to dobre, určite spravím 🙂
To dufame, k Martínovi sa plánujeme v budúcnosti vrátiť a so Suzie by sme sa tiež chceli niekde stretnúť.. a Empanada je super, tiež som pozerala recept a chcem vyskúšať doma, robievajú sa aj kuracie, alebo s mletým hovädzím 🙂
Keď budeš robiť ochutnávku, prvý sa hlasim :), kto sa pridáva?
Jasne, ze cita 🙂
To bol pokus, ci si to ludia vsimnu, ked to zmenim 😛
Ja čítam aj úvod (čo ak by sa niečo zmenilo?), ale hlavne hltam obsah. Píšete perfekne s ste skvelí ludia. Škoda, že nie som s vami… Tak aspoň cez písmenká
To bol pokus, či si niekto všimne keď úvod zmením 🙂 Ďakujeme za pochvalu, teším sa, že články stále bavia 🙂 Pozdravujeme!
ale je toho stále malo 🙂 Mosíš zvýšiť obratky 🙂
Nemám toľko času na písanie 😀