Dvanásty týždeň – O tom, ako sme cestovali na ceste
V pondelok doobeda sa budíme za zvuku kravských zvoncov a šumu rieky. Užívame si pomalé raňajky a po nich sa presúvame na piknikový stôl, kde drtíme žolíka. Okolo obeda prichádza už zmienené prekvapenie – obytnou dodávkou prichádza naša spoločnosť na zvyšok dovolenky. Môj tata, jeho manželka, moja sestra a v druhom, skoro obytnom aute, tatov kamarát Noro. Zvyšok dovolenky teda bude snáď veselší, ale aj náročnejší na hľadanie miest. Predsa len nájsť miesto pre karavan, menšiu dodávku a gigantickú dodávku a ideálne vedľa seba, je už v začatej letnej sezóne náročnejšie, ako nájsť miesto pre jeden maličký karavan.
Po zvítaní sa presúvame na Jurajov obľúbený stellplatz – opravovací. Tentokrát sem prichádzame len spraviť servis, pripraviť si obed a najesť sa. Poobede nás naša nová spoločnosť tlačí k oceánu, na ktorý sa tešili celé tri dni ich cesty. Presúvame sa pár kilometrov na pláž Santa Justa, kde si prvýkrát skúšame tetris s autami. Veľmi rýchlo zisťujeme, že je nereálne stáť vedľa seba a nebyť pritom krivo, tak to vzdávame a ideme na pláž. Otužilejší zo skupiny sa kúpu a hádžu sa do vĺn, teplomilnejší sedia v kresielkach na pláži a popíjajú víno. Naši su ohúrení útesmi okolo pláže, tak sa po večeri vydáme na prechádzku po útesoch a užívame si výhľady. 🌅
V utorok sa budíme do teplého slnečného dňa. Ranné vtáčatá stíhajú prechádzku po pláži, my čo radi spíme, sa stihneme akurát naraňajkovať a vyrážame do labyrintu, do ktorého sa teší najmä najmladšia členka výpravy – moja sestra Saška. Pred odchodom im rozprávame ako sme v bludisku strávili hodinu kým sme sa dostali von, na čo dostávame pochybovačné pohľady so slovami: “To nemôže byť také veľké, aby ste tam hodinu blúdili.” My s Jurajom ostávame na parkovisku, rodinu vypúšťame do labyrintu a sme zvedaví, za aký čas sa von dostanú oni. Po 50tich minútach mi zvoní telefón, dvíham a z druhej strany počúvam: “Pomoc, my sme tu stratení, už sme zúfalí a nevieme sa dostať von. Potrebujeme mapu.” HA a vraj sa tam nedá byť hodinu.. Po vyše hodine vidíme celú našu skupinu vychádzať z labyrintu núdzovým východom. Labyrint nedokončili a podľa ich slov “tak toto bolo brutálne”, to vyzerá tak, že vedieme 1:0. 😀
Po stratách a nálezoch v labyrinte, sa presúvame do mesta Santander. S prekvapením prichádzame na stellplatz, ktorý je tak plný, že karavany parkujú aj všade okolo neho. Staviame sa teda na “čakačku”, vyťahujeme gril a púšťame sa do prípravy hamburgerov. Počas grilovania opäť hráme tetris s autami a obsadzujeme si miesta. Keď sa uvoľní miesto, na ktorom by sme k sebe boli bližšie , tak rýchlo preparkujeme a tak stále dokola, až sa nám po hodine tetrisovania podarí parkovať vedľa seba. Za autami si robíme priedomie (alebo skôr zádomie?), kde si rozkladáme stoličky a stôl. Podvečer sa presúvame do centra mesta a neskôr na pláž, kde skúšame 360° kameru, užívame si horúci letný večer a drinky. Naši vo veľkom testujú našu španielčinu, lebo nás stále posielajú niekoho sa niečo opýtať: susedov či odchádzajú, pani v tržnici aký syr sa hodí k ružovému vínu, náhodných ľudí na ulici, aký drink pijú, lebo aj oni taký chcú a v obchode s rybami, aká je ideálna príprava ktorej ryby. 🚐
V stredu zažívame horúce počasie už ráno. Hneď doobeda máme namierené na výbežok do časti Magdalena, kde je veľký park, palác, maják a minizoo, v ktorej sú tučniaky a tulene. Ideme na krátku prechádzku po parku, pozrieť si staré drevené lode a na obed sa vraciame do minizoo, kde sa každý deň koná kŕmenie zvierat prístupné aj pre verejnosť. Kŕmenie je super zážitok, tulene sa chvíľami tvária rovnako ako Dony pred večerou. 😀
Keďže je horúco, rozhodneme sa presunúť do mesta Isla, kde sme my s Jurajom už boli a je to miesto, kde sa dá karavanom stáť až takmer na pláži. Spravíme si tu obed, bavíme sa na zazerajúcom talianskom susedovi a Jurko dospáva chorobu. Dnes je tak horúco, že po dlhej dobe rozkladáme markízu medzi dvoma autami, aby sme mali aspoň trošku tieňa. Poobede sa vyvaľujeme v piesku, čítame, Saška s Jurkom stavajú hrádze z piesku a súťažíme v tom, kto rýchlejšie vlezie do ľadového oceánu. Podvečer sa opäť presúvame do mesta na drink a moja španielčina dostáva v bare zase raz zabrať. 🌅
Štvrtok sa prekvapivo budíme do chladného a daždivého počasia. Je jasné, že z kúpania nič nebude, dohadujeme sa teda, že sa skúsime posunúť niekam za krajším počasím. Najprv stojíme v mestečku Laredo, kde sa chystáme ísť na obed. Upozorňujem našich, že v tomto regióne nemajú s jedlom hranicu a že v jednom menu je podstatne viac jedla ako sme zvyknutí u nás. Prikyvujú, že chápu a objednávame. Keď dojedáme predjedlo, zo srandy ich upozorňujem, aby si nechali miesto na hlavné jedlo, na čo zhrozene vypustia: “Toto nebolo hlavné jedlo? To ešte príde raz toľko ako doteraz?!” Jediným šťastím je, že medzi predjedlom a hlavným chodom máme dlhú prestávku a stihlo nám vytráviť. Výdatný obed ideme vychodiť do tunela, ktorý je pomaľovaný ako podmorský svet, na konci ktorého sledujeme španielskeho chlapca, ktorému cez zábradlie padajú dolu na pláž okuliare. Hrdinsky sa po ne rozbehne, kým nezistí, že pláž je plná malých krabíkov, z ktorých má chlapec zjavne fóbiu. Ostane zaseknutý dole na pláži, nechce sa pohnúť smerom ku krabom, ani preč od okuliarov. Situáciu napäto sledujú desiatky ľudí nad ním cez zabrádlie, až kým nepríde Zdenka a celú situáciu nezachráni. Myslím, že chlapec už v živote nezabudne na slovenskú señoru, ktorá mu zachránila deň. 👓
Po prechádzke sa presúvame do mesta Castro Urdiales, kde je veľká pláž. Opäť však začína popŕchať, preto zostávame v aute na poobednú siestu a šlofíka. Keď sa konečne vyčasí, vyrážame do mesta na prechádzku. Prechádzame sa ledva 15 minút, nestíhame dojsť ani do mesta a prichádza ďalší lejak. Celí premočení sa vraciame naspäť do auta a zvyšok posádky konštatuje: “Ešte sme ani neprali a už musíme sušiť.” Večer sa všetci šiesti natlačíme do nášho karavanu, kde pripíjame na moje meniny. 🥂
V piatok ráno sa budím s veľmi prekvapivým výhľadom z postele – zo susedného karavanu vychádza týpek s papagájom na pleci. Kým stihnem otvoriť okno, chalan si von vynáša bidlo a ďalšieho papagája. Už som asi videla všetko… Hneď doobeda vyrážame konečne za pekného počasia do mesta a ukazujeme zvyšku výpravy všadeprítomnú kultúru pinchos. Už štandardne sa presúvame z baru do baru a zo stánku do stánku a ochutnávame veeeľa rôznych druhov pinchos. Keďže sme veľmi pažraví, nestihli sme spraviť žiadne fotky, čo je škoda, lebo niektoré pinchos vyzerali ako umelecké diela.
Po obede a preskúmaní mesta sa opäť rozhodneme, že sa presunieme na miesto blízko pláže, pre nás už obávané miesto s mraveniskom v Mioño. Cestou stojíme na doplnenie plynu a prvýkrát sa nám v Španielsku stalo, že nás otočili so slovami “No autocaravanas!” Ešteže máme so sebou druhé auto s plynom, kde si môžeme v prípade potreby uvariť obed a kávu. Po zaparkovaní si rozkladáme gril, grilujeme množstvo rýb, ktoré sme si kúpili a pozorujeme veľké vlny. Večer už štandardne ideme na prechádzku na pláž a kotvíme v miestnom bare. 🍸
V sobotu zahajujeme ďalšie pátranie po plyne a v meste Miranda de Ebro sa nám ho aj konečne podarí doplniť. To, či plyn natankujete alebo nie v drvivej väčšine závisí od toho, akú náladu má obsluha zrovna v daný deň. V Mirande rovno kotvíme na stellplatzi a ideme si obzrieť centrum mesta. Na námestí sa koná vystúpenie tanečníkov v ľudových krojoch, konštatujeme však, že naše ľudové tance sú výrazne temperamentnejšie ako španielske. Podvečer si rozkladáme stolík a stoličky na priedomí, večeriame a debatujeme. Pýtam sa spolucestujúcich, čo by som mala určite zmieniť v článku, na čo dostávam radu od Nora: “Napíš tam, že sme cestovali na ceste.” Tak nech sa páči, napísala som. 😀
Nedeľný deň sa nesie v znamení dlhších presunov a upratovania. Okolo obeda zháňame práčovňu a počas prania trošku upratujeme karavany. Poobede so Saškou smerujeme do obchodov, konečne mám dámsku spoločnosť na výber šiat a nemusím v obchode trápiť zazerajúceho Juraja. Po nákupoch sa vydávame na dlhšiu cestu smerom do Zaragozy. Kúsok pred Zaragozou stojíme na peknom stellplatzi pod stromami, hneď vedľa veľkého parku s ihriskom a pomaly začíname plánovať kade pôjdeme domov. Vyzerá to tak, že miesto Talianska pôjdeme domov cez Nemecko a Čechy a preto týmto hlásim českej rodine a kamarátom, že sa možno zastavíme na návštevu, tešte sa! 🥳
– Tento týždeň sme prešli 405 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 4627 kilometrov. 🛣️
P.
Takže Kadaň? A čo na to Klášterec?
Pokud to varování patřilo nám, tak se těšíme. Cesta přes Ciboušov do Bratislavy je podstatně kratší než přes Mnichov. Pozdravuj tátu.
Sme boli zvedaví či čítate dôsledne?
Ano, myslela som aj Vas. 😛 Cca za 8-10 dni budeme niekde okolo Klasterca ak pojde vsetko podla planu.. Ozveme sa 🙂