Druhý týždeň – O tom, ako sme mali 5x rozobraté auto a omylom sa zaplietli do preteku

Nový týždeň zahajujeme ránom pri piknikovom areáli, kde si dáme rýchle raňajky (o 12tej). Odtiaľ ideme na krátku túru na výhliadku, z ktorej vidno celú Genovu. Po túre sa presúvame na najbližší Stellplatz, kde robíme bežnú údržbu a väčšie upratanie kúpelne, ktorá je plná piesku z pláže a blata z túr. Po uprataní ostávame na Stellplatzi, kde je ďalších asi 20 karavanov a varíme si obed. Popritom sa púšťam do písania článku k prvému týždňu. Jurko zatiaľ všade dorába háčiky, lebo má nervy, že naňho všetko zo skriniek padá. Keď susedia karavanisti varia alebo sedia vonku, Juro sa začne smiať: “Pozri, sused sedí na priedomí”. 😀

Odtiaľ smerujeme do mesta Savona a už cestou v aute mi napadajú veci, ktoré som chcela dať do článku a zabudla som na ne. Napríklad, že sme museli prvý týždeň opravovať zapaľovanie aj vodnú pumpu. Alebo o tom, ako šialene taliani jazdia a že stopky, jazdné pruhy a iné veci pre nich majú len informatívny charakter, aj keď to je asi všeobecne známy fakt. Cestou vidíme všade po chodníkoch popadané mandarínky a citróny z okolitých stromov. Okrem iného vidíme aj DPD kuriérov, ktorí sa v Taliansku volajú BRT kuriéri. 😀

V to do liste na tento týždeň máme kúpenie koncovky na hadicu, ktorú som zabudla v niektorom z talianskych servisných miest. Takisto budeme zháňať piliny, lebo pomaly ale isto nemáme čím zasypávať záchod. 

Ďalší deň kotvíme v mestečku Diano Marina, našli sme nádherné miesto v parku, vedľa psieho výbehu, kúsok od mora. Rodine posielame fotky, že máme bývanie so súkromnou predzáhradkou. V tomto meste sa nám konečne podarí mať huby mastné od pizze, ako by povedal môj ocko. 🍕 Diano Marina je krásne prímorské mesto s úzkymi uličkami a pieskovými plážami. Kúsok za mestom je aj psia pláž, kam ideme na druhý deň. Prvýkrát máme riadne teplo, je 27°C a tak sa váľame a naháňame v piesku. Znelo by to dokonale, keby som počas toho nestratila v piesku mobil. Takže sme si struhli rýchlu pátraciu akciu po mobile. Pri tejto pátracej akcii som sa stihla prvýkrát v tomto roku spáliť. 🌅

Poobede smerujeme do Sanremo, našli sme si veľký stellplatz, kde chceme nechať auto a ísť sa pozrieť do mesta. Nerada nechávam auto hocikde, keď od neho odchádzame na dlho a ďaleko, lebo mám stres z toho, že karavany sú často vykrádané. Mojou taktikou je prísť na stellplatz, zaparkovať vedľa suseda, ktorý je “doma” a spokojne odísť. Nečakali sme, že stellplatz, ktorý má cca 60 miest, bude úplne narvaný. Asi sme to mohli predpokladať, keďže je neplatený, na pláži a na kraji vyhľadávaného turistického mesta. Ešteže máme jeden z najmenších karavanov a prítulných nových susedov a tak sa tlačíme k milým starším nemcom. Na tomto mieste musíme prvýkrát prať. Tak skoro? pýtate sa. Nuž, pes nezvládol nápor slanej vody a celú ju zo žalúdku vyklopil vzadu na sedačku. Nemci pozerajú, nechápu prečo robíme jarné upratovanie keď je už leto, ale neriešia, na stellplazoch sa dejú aj čudnejšie veci. Napríklad tu vidíte ľudí čo majú vnútri karavanu dielňu na motorky, ľudí čo si stavajú malý vysoký stan, aby doňho mohli vložiť záchod, alebo ľudí čo nosia prenosné ohrady pre psov a zaberú nimi ďalšie dve parkovacie miesta. 🐕

Kým varím obed, Juro zmizne a počujem podozrivé hrkanie náradia. Pozriem do kabíny a z prístrojovky trčia káble. Ako inak, Juro napĺňa svoju túžbu niečo rozoberať a opravovať. Vraj nefunguje otáčkomer.. Nuž, nevšimla som si a skôr ho podozrievam, že sa iba nudí, kým čaká na obed. 🛠️ Po obede sme sa boli pozrieť v Sanremo, mesto je pekné, historické, je tu už aj pomerne veľa ľudí, aj keď ešte nie je hlavná sezóna. Večer sa vraciame k stellplazu, Juro je ale znechutený, že je to tam také preplnené a odmieta ostať cez noc. Balíme veci, obliekame vyprané poťahy, lúčime sa so susedmi, ktorí sú prekvapení našim skorým odchodom a dvíhame kotvy. Nocľah sme našli v malej dedinke Pigna, kam sme smerovali kvôli fontánke na pitnú vodu. Na druhý deň ráno (rozumej o 13tej) zisťujeme, že voda netečie. Nevadí, parkujeme priamo nad ihriskom a tenisovými kurtami, rozhodnem sa teda, že si idem zacvičiť a zajazdiť na skejte. Keď sa po pol hodine vrátim k autu, vidím z neho trčať len nohy. Hneď mi je jasné čo sa deje. Keď z kabíny trčia nohy, znamená to, že zvyšok Jura je vopchatý v motore. V rozobratom motore, samozrejme. Už ani nezisťujem, či je niečo pokazené, alebo sa v tom hrabe len tak z nudy, na veci to aj tak nič nezmení. Neriešim, otvorím knihu a čakám kým bude lego (rozumej auto) zase poskladané, aby sme mohli ísť niekam na obed. O 17tej zisťujeme, že obed nehrozí, siesta v tejto dedine trvá do 19:30. 

Keďže sme museli dedinku opustiť kvôli obedu, rozhodli sme sa, že už zamierime do Francúzska a podvečer prekračujeme hranice. Prekvapivo na hraniciach nikto nie je, čakali sme aspoň nejaké kontroly, lebo na talianskych hraniciach nás držali skoro 15 minút. Hneď za hranicami zisťujeme, že v tejto krajine absolútne nechápu náš veľký piktogram slimáka na karavane a všetci na nás blikajú, trúbia, tlačia sa na nás. Juro len naštvane komentuje: “Jasne že to nechápu, oni slimáky len žerú, ale nevedia, že sú pomalé.” V Taliansku sme sa s týmto nestretli, všetci sú v pohode, nenaháňajú sa, nič neriešia. Na noc parkujeme v kopcoch nad Monakom, vedľa piknikového areálu, ktorý je vybavený vodou a čistým WC, čo nás milo prekvapilo. Za susedov máme mladých francúzov, čo je ďalšie prekvapenie, lebo doteraz bol vekový priemer našich spolukemperov okolo 70 rokov. Keďže auto bolo rozobraté už ráno a asi sa ho neoplatí rozobrať znova, Juraj sa rozhodne, že aspoň umyjeme okná. Susedov sme očividne inšpirovali, vyťahujú metlu a upratujú s nami. 🧹

Ďalší deň ráno sa budím a v aute som sama. Že by šiel Juro venčiť? Oslovím psa, ten začne trieskať chvostom – zjavne venčiť nešiel. Zleziem dolu z postele a hádajte kde nájdem Jura? Správne, Juro trčí z motora. Pýtam sa čo robí, dostávam odpoveď veselým hlasom: “No čo asi, vŕtam sa v motore.” Dnes už mi to nedá a pýtam sa, či je niečo pokazené a on mi ešte veselšie odpovedá: “Nie, ale nie som s ním spokojný.” Moja teória sa potvrdzuje, robí to len z nudy.

Doobeda sa posúvame, chceme sa presunúť ďalej do vnútrozemia a potrebujeme niekde zohnať pitnú vodu. V polovici cesty zastavujeme na obed, kde máme prvý stret s francúzskymi policajtmi. Myslia si, že chceme kempovať, chceme im vysvetliť, že sa len najeme, ale ihneď nás preruší rázne “NO ENGLISH!!” Juraj teda vytiahne pantomímu, ukazuje, že sa najeme a odchádzame. Zrazu policajt sám začne anglicky a pýta sa “How long for food?” Odpovedám mu, že 20-30 minút, na čo mávne rukou, hovorí ok a odchádza. Tak ja neviem ako to teda s tou angličtinou majú. 😀

Poobede sme zaparkovali v provensálskej dedinke Ampus, ktorá má pre karavanistov vyhradené 5miestne parkovisko s vodou a elektrinou. Dedina je nádherná, nikdy v živote som tak pekné miesto nevidela. Juraj to komentuje: “Lokácia ako z Rosamundy Pilcher”. 😀 Na druhý deň ráno šiel Jurko do miestnej pekárne, kde všetko pečú na dreve. Po skúsenostiach s francúzmi išiel vyzbrojený prekladačom a jedinou vetou, ktorú francúzsky vieme: Bonne journée, je ne parle pas français. Z tejto vety väčšinou správne vyslovíme max 2 slová, ale nevadí, ľudia chápu. Jurko však zabudol nastaviť prekladanie zo SK do FR, ale mal to opačne a prekladač teda nefungoval. Teta mávala rukami, že nerozumie a pán v rade za Jurajom sa náramne bavil. Po chvíli sa zľutoval a začal Jurajovi a tete robiť anglického tlmočníka. Misia bola teda úspešná a v karavane sme sa ráno hrali na rozprávku Ratatouille – stláčali sme francúzsku bagetu a olivový chlieb so slovami “počuješ ako tá chrumkavá kôrka spieva?” (Dúfam, že ste tú rozprávku videli.) 🥖

Poobede smerujeme na Grand canyon du Verdon. V polovici šplhania sa hore stretávame staré pretekárske autá rezať zákruty. Vravíme si, že je sobota, pekné počasie, asi si nadšenci spravili zraz. O chvíľu vidíme ďalšie a ďalšie. Pokračujeme ďalej a po kraji cesty vidíme fotografov, o niečo nižšie ľudí s vlajkami, ktorí mávajú okolo idúcim autám. Sem tam nejaké stanovisko, kde na autách menia gumy a servisujú, všetci v kombinézach, so slúchadlami a navigátormi. Neveriacky na seba pozeráme, keď nám obom doplo, že sme sa omylom zaplietli do preteku starých pretekárskych áut.. S najpomalším autom v okolí, v kopcoch a v ostrých serpentínach. Premýšľam čím to je, že sa nám vždy podarí dostať do nejakej bizarnej situácie. Hľadáme najbližšie voľné miesto, aby sme zastavili, že počkáme kým všetci prejdú. To sme ale netušili, že pretekárov je tu niekoľko stoviek a idú vo veľkých odstupoch, takže by sme tu takto mohli čakať do večera. Niet cesty späť, po hodine pauzy sadám za volant a ideme ďalej. Každú chvíľu uhýbam pretekárom v širších častiach cesty a niektorí fotografi mi ukazujú palec hore. Zrazu auto začne skákať, plyn nereaguje ako má, keď viac pridám plyn, auto skapína. Hlásim Jurovi, že sa asi niečo pokazilo, auto nejde ako obvykle, ten ma ale rýchlo odbije, že určite nie, to len ja neviem používať plynový pedál. Hovorím si ok, asi som vadná a nezastavujem. Auto skáče čoraz viac, Juro “nenápadne” poškuľuje na moju nohu a šmíruje ako narabám s plynom. V tom momente ma to prestáva baviť, vystupujem a za volant ide Juro. Prejde asi 200 metrov a hlási: “Ty vole, fakt je to pokazené.” Toľko k dôvere k mojim hláseniam. Okamžite zliezame z cesty a Juro sa púšťa do opravy. Po desiatich minútach Juro vykladá veľký kufor s náradím a mne je jasné, že toto nebude rýchlooprava. Nevadí, jedným z našich obľúbených hesiel je: na poruchu je vždy čas. 🛠️ O dve hodiny sa hýbeme, po pár kilometroch sa ale auto začne triasť a je zjavné, že sa problém nevyriešil. Pýtam sa Jura, či má tušenie v čom je problém, odpoveď je jasná: “Nejaká nová pičovina. Nie aby sa opakovali známe závady.” Neostáva nám nič iné len spustiť sa dolu z kopca a hľadať miesto, kde by sme mohli auto opraviť. Našťastie ideme väčšinu času dole na voľnobehu. V zákrute sa nám opäť vyvalí v šuflík s príbormi s obrovským rachotom, čo nám spôsobí záchvat smiechu, ale je nám jasné, že aj ten bude treba opraviť. Lietajúce vajcia po aute boli vtipné, kuchynské nože by už tak vtipné asi neboli. 🍴🔪

Prvú vážnejšiu poruchu tak máme koncom druhého týždňa, ¡ale! až v tretej krajine, čo vlastne vôbec nie je zlá štatistika. Tu vnímam veľký rozdiel medzi bežnou dovolenkou karavanom, kde by sme už boli trošku podráždení. Teraz to však stále berieme s úsmevom, pozitívne, zatiaľ ani náznak nervozity, lebo sa nemáme kam ponáhľať. Iba konštatujeme, že auto by asi na chvíľu chcelo byť nehnuteľnosťou. 🏠

– Počet nocí strávených v kempe: 0
– Tento týždeň sme prešli 608 kilometrov.
– Dohromady sme prešli cca 1908 kilometrov. 🛣️

P.

Piknik areál, Paso del Faiallo, IT

Výhľad na Janov (Genova), IT

Bývanie aj so súkromnou predzáhradkou, IT

Diana Marino, IT

Čajka v Diana Marino, IT

Pozor aby si vozidlom nepadol do mora

Preplnený Stellplazt V Sanremo, IT

Nenápadné vyplíženie sa, za účelom rozoberania prístrojovky

Sanremo, IT

Pigna, IT

Juraj v motore - zatiaľ len z nudy

Údžba okien

Údržba Donyho

Stellplatz Ampus, FR

Ampus, FR

Teplé ranné pečivo

Medzi týchto...

.. a týchto sme sa omylom zaplietli

Vážnu opravu spoznáš podľa toho, že má Juraj montérky