Deviaty týždeň – O tom, ako sme zistili, že celý život zbierame nejedlé huby
Ďalší týždeň zahajujeme s výhľadom na hlavné mesto Kantábrie – Santander, do ktorého sa chystáme. V Standanderi ideme na stellplatz kde necháme auto a pešo smerujeme do mesta. Santander je podobne ako väčšina miest na severe Španielska veľmi hornaté mesto. Kým sa nám podarí priblížiť k centru, vyšlapeme si v začínajúcej horúčave pekný strmák. Keď sme konečne na vrchole strmého kopca, zisťujeme, že centrum je v doline, pod ešte väčším strmákom. V rámci mesta je výškový rozdiel medzi niektorými ulicami až 38 metrov, čo zodpovedá 32° stúpaniu. Kvôli tomuto stúpaniu sa mesto rozhodlo ulicu Río de la Pila prepojiť eskalátormi, travelátormi a lanovkou. Keďže sme vyšli práve na vrchole tejto ulice, dole sme sa zviezli lanovkou Funicular, ktorá má 4 zastávky. Lanovka premáva každý deň od rána do neskorých večerných hodín a pojme aj bicykle. Zvyšok cesty sme zišli dolu kopcom pešo, a konečne sa ocitáme na relatívnej rovine, bližšie k centru. Naše prvé kroky v centre viedli do tržnice Mercado Municipal del Este, ktorá však, ako sme na mieste zistili, už nie je tržnicou, ale skôr strechou pre reštaurácie a bary. Potom sme prešli cez námestie Plaza Porticada ku Catedral de Santander. Z mesta sme potom smerovali k moru, kde sme si obzreli budovu múzea Centro Botín. Počas prechádzky po meste sme si všimli, že takmer všetky podniky majú obrovský výber pinchos, čo sme si nenechali ujsť a obed sme si zase užili typicky španielsky. Počas motania sa po meste sme sa zastavili v troch baroch a pekárni, vychutnali sme si obed a skvelú kávu a s plnými bruchami sa plazili hore kopcom späť k stellplatzu. Vtedy sme veľmi ocenili, že nemusíme celú ulicu vyšlapať, ale s radosťou sme nastúpili na jeden aj druhý travelátor, prestúpili na dva eskalátory a nakoniec na lanovku. 🚡
Po výlete sme si chvíľu oddýchli v aute. Na tomto parkovisku nám prvýkrát udrelo do očí, ako smiešne vyzerá naše auto v obkľúčení obrovských moderných karavanov. Juraj vraví, že vyzeráme ako chudobní príbuzní. 😃 Podvečer sme sa rozhodli ísť na prechádzku opačným smerom a to k vodnej ploche a parku Parque Átlantico de Las Llamas. V parku je niekoľko kilometrov chodníkov a cyklochodníkov, množstvo ihrisiek, športovísk, ktoré sú popretkávané vodným tokom. Je tu množstvo korytnačiek, rôznych druhov rýb a vtákov a je to ideálne miesto na relax, alebo večerný piknik. Cestou na prechádzku nás zastavil starší sused – karavanista a niečo na nás vysypal rýchlou španielčinou. V španielčine sme mu povedali, že sme vôbec nerozumeli čo od nás chce. Bohužiaľ sme mu odpovedali španielsky, z čoho vydedukoval, že jazyk ovládame a tak nám vetu zopakoval znova a ešte rýchlejšie. Musela som mu vysvetliť, že mu fakt nerozumieme lebo nevieme dostatočne španielsky a skúšam naňho angličtinu. On nič, na oplátku na mňa skúša francúzštinu. Ja nič, na oplátku skúšam nemčinu. On nič, skúša znova španielčinu, veď čo keby náhodou. 😃 Z jeho výrazu obaja s Jurom chápeme, že niečo fakt potrebuje a tak mu španielsky hovoríme aby to skúsil znova a PO – MA – LY. Ujo dá hlboký nádych a spustí tak pomalú a artikulovanú španielčinu, akú sme v živote nepočuli a už asi ani počuť nebudeme. Ale! Prišlo veľké prekvapenie pre nás všetkých troch, lebo sme mu rozumeli asi 75% a zvyšných 25% doplnil pantomímou. Zázračne sme sa dopracovali k tomu, že potrebuje požičať koncovku na hadicu, lebo má malý a stredný rozmer, ale nie ten najväčší, ktorý je potrebný na kohútik. Dokonca sme sa dokázali dohodnúť, že pôjdeme von so psom a potom mu prídeme zaklopať a koncovku nám vráti. Ujo mi ešte stihol povedať, že sa učí anglicky cez Duolingo, ale ešte sa nevie vykoktať a iba niečo málo rozumie. S obrovským pochopením som mu prikývla, že to mám vlastne tak isto so španielčinou. S Jurom sme sa zasmiali, že to, že vo voľnom čase hrávame s kamošmi Activity, je nám teraz veľkou pomocou. 😃
V utorok doobeda využívame horúce počasie a presúvame sa na pláž Virgen del Mar, ktorá je medzi skalami. Keďže je odliv, v strede pláže ostali malé jazierka, z ktorých sa teší hlavne Dony a ostatné psy. V tejto lokalite sa prvýkrát potýkame s problémom, že tu nie sú miesta, na ktorých by sa dalo bezpečne prespať a boli by pri mori. Skúšame obísť pobrežie, ale bez úspechu a tak sa rozhodneme po vyše týždni opustiť oceán a vrátiť sa do vnútrozemia. Cestou po pobreží zastavujeme na kávu a kým sa stihnem poobzerať Juraj leží pod autom – zase. Pýtam sa čo to, on mi len spokojne odpovedá, že: “veď štandardná údržba.” Po hodinovej štandardnej údržbe odchádzame do mesta Puente san Miguel, kde sme našli malý stellplatz. Netrvá to ani 2 minúty a Juraj už má zase rozložené náradie. Tentokrát oprávnene, pustil sa do opravy bojlera, ktorý viac nekúri ako kúri a posledné týždne musíme využiť riešenie, o ktorom som písala v článku Ako funguje karavanista bez kempov? a do bojlera fúkame, aby zohrial vodu. Tomu bude vraj dnešným dňom koniec, Juraj stavia improvizovanú krytku z plechoviek od piva, ktoré lepí k bojlerovej mriežke. Vraj by to malo fungovať. Vzápätí opravuje aj kohútik v sprche, ktorý tečie. Vedľa nás sú dvaja susedia strčení pod kapotou a tiež niečo opravujú. Toto miesto je narozdiel od Santanderu plné starých karavanov a polovica majiteľov niečo opravuje, takže tu nevytŕčame z davu. Medzičasom ide okolo týpek s elektrickou kolobežkou, ktorú tlačí vedľa seba a keď zbadá Juraja a jeho výbavu, šťastne k nemu beží a ukazuje mu, že si potrebuje požičať náradie. Jurajovi sa naňho asi zle pozerá, lebo cez okno vidím, ako mu kolobežku aj náradie berie a púšťa sa do opravy sám. Okolo neho stoja traja Španieli, ani jeden z nich nevie ani slovo po anglicky a rozprávajú mu, čo má ako urobiť. Zjavne je im úplne jedno, že im rozumie každé desiate slovo. Kolobežku opraví aj bez ich pomoci, chalan mu ďakuje a je šťastný. Kto však šťastný nie je? No predsa Juraj, opravil dnes 4 veci a teraz sa nudí. Súkromne som to pomenovala, že má Juraj stavy hypoopravitítidy – keď dlho nič neopravuje, chytí ho záchvat a dopĺňa si deficit opravovaním všetkého čo zbadá. Chvíľu Juraja pozorujem cez okno ako sleduje opravujúcich susedov, po pár minútach to ale Juraj nevydrží, vyhodí jedného suseda spod kapoty, druhého z kabíny a púšťa sa do opravy cudzieho auta. Sused nijako výrazne neprotestuje, len sa prizerá a z času na čas Juraja naučí ako sa španielsky povie šrobovák, skrutka, či podložka. Po zavŕšení piatej opravy tohto dňa je Juraj konečne spokojný a tesne pred polnocou konečne zvlieka montérky. 🛠️
Kúsok od mesta v ktorom sme prenocovali, sme objavili obrovský labyrint, podobný ako bol v štvrtej časti Harryho Pottera. V stredu doobeda sa rozhodneme spraviť si tam výlet, aj keď najprv premýšľam, či labyrint nie je myslený skôr pre deti a do desiatich minút budeme vonku. Hneď ako sme vošli dnu som pochopila, že nehrozí, lebo sme sa do dvoch minút stratili a točíme sa v kruhu. Najprv hrdinsky tvrdím, že to určite dáme aj bez mapy, veď vieme ktorým smerom cca treba ísť, to bol to ale omyl. Labyrint je tak prepracovaný, že neexistuje aby si človek zapamätal, ktorú cestu už skúšal a ktorú ešte nie. Po dvadsiatich minútach bezcieľného blúdenia to vzdávame, vyťahujeme mapu a snažím sa identifikovať, kde v labyrinte sa nachádzame. Ak si myslíte, že s mapou je to brnkačka, ďalší omyl, tak či tak sme sa dosť potrápili. Juraj nechal velenie podľa mapy na mne, orientačný zmysel má takmer tragický, čo síce nikdy nepriznal nahlas, ale myslím si, že sám sa s tým už vnútorne zmieril. Po skoro 40tich minútach sa dostávame do stredu bludiska, kde nie je pohár z Harryho Pottera, ale to, čo by sme v Španielsku mohli očakávať – socha býka. Zo stredu bludiska sa treba dostať k východu, čo mi už po praxi s mapou zaberie len 20 minút. Napriek predsudkom o detskej zábave sme v labyrinte strávili skvelú hodinku a ak máte niečo podobné v okolí, jednoznačne vyskúšajte. 🧭
Po úniku z labyrintu sa vydávame hľadať práčovňu. Kým sa perie, premýšľame kam na noc, je však pomerne neskoro na dlhšie presuny, zároveň v okolí nevieme nájsť žiadne vhodné miesto na nocľah a tak sa vraciame naspäť na stellplatz, ktorému som dala krycie meno opravovací.
Vo štvrtok opúšťame opravovavcí stellplatz a mierime do hôr, kde sa chystáme navštíviť jaskyňu El Soplao, ktorá je označovaná za geologický zázrak. Hovoria jej tak kvôli množstvu geologických formácií, ktoré sa v nej nachádzajú. Najzaujímavejšie z nich sú helektity, ktoré vyzerajú ako snehobiele pavučiny pod stropmi jaskyne. Niektoré vyzerajú ako zamrznuté koraly, sasanky a morské riasy a jaskyňa je naozaj neobvyklá a nádherná. Jaskyňa bola objavená náhodou, počas banského ťaženia a až neskôr bola objavená jej geologická hodnota. Až do dnešného dňa sa do jaskyne chodí vláčikom, čo je tiež super zážitok. S Jurajom sme mali z prehliadky trošku obavu, lebo v angličtine výklad neponúkajú, povedali sme si však, že ak nebudeme rozumieť, budeme sa aspoň kochať. 😃 Hneď pri vystupovaní z vlaku sme si vpredu všimli starší pár, ktorý robil všetko presne naopak, ako povedali sprievodcovia. Tí vtedy zbystrili a páru sa opýtali, či rozumejú španielsky. Pokrútili hlavami, že nie, na čo sprievodcovia mikli plecom, že čo s nimi. Vtedy som sa ozvala aj ja, že tiež nerozumieme. Mladší sprievodca sa na nás štyroch pozrel, že či vieme francúzsky, všetci sme pokrútili hlavou, že nie. Potom sa opýtal, či hovoríme anglicky a všetci sme šťastne prikyvovali, že áno. Povedal, že nehovorí príliš dobre anglicky, ale pokúsi sa kvôli nám o prvý výklad v angličtine. Najprv nesmelo vysvetľoval niektoré veci a my sme ho dopĺňali, keď hľadal slová. Po chvíli sa tak uvoľnil, že nám začal rozprávať vtipy o jaskyniach, napodobňoval duchov, ktorí vraj žijú v jaskyni a nakoniec sa z toho stala najvtipnejšie prehliadka jaskyne akú sme zažili. Na konci sme mu všetci ďakovali, že bol ochotný nás zobrať bokom a všetko nám vysvetľovať v inom jazyku. Holandskí manželia vraveli, že sa ešte nestretli s tým, že by im niekto prispôsobil výklad, na čo sprievodca len mikol plecom, že: “Prečo by som to neurobil, keď môžem?” Na konci ďakoval on nám, že je rád, že si vďaka nám mohol vyskúšať výklad v cudzom jazyku. S ochotou Španielov máme zatiaľ len samé pozitívne skúsenosti. 👻
Po návrate z jaskyne poriadne prší, tak trávime dlhé hodiny zavretí v karavane hraním žolíka, človeče, pokru a lúštením krížoviek. Popritom sa zamýšľame nad tým, čo bude po návrate domov. Rýchlo sme si zvykli na tento spôsob fungovania a neviem si predstaviť, že budeme chodiť už len na týždňové dovolenky. Zvažujeme, či sa vôbec vrátiť do bežného stereotypu, z ktorého sme odišli a aké máme iné možnosti do budúcna. Takto debatujeme dlhé hodiny a je nám jasné, že návrat bude ťažký. 🎲
Nasledujúce dni sa motáme po horách, pozeráme si okolité mestečká a dedinky. Najviac nás zaujalo mesto Potes, ktorého historická časť bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Celé mestečko je vystavané z kamenných kociek, domy, cesty, množstvo mostov aj podlubie.
V sobotu poobede sa opäť cez workaway presúvame do mesta Bárago k Martínovi. Martín žije v obrovskom dome, ktorý má meno Happy Home, s nádhernými výhľadmi, v obklopení hôr. Jeho dom má takmer 200 rokov a kedysi patril farárovi. Má obrovské množstvo izieb, chodieb, schodísk a nie je ťažké sa v dome stratiť. U Martína aktuálne býva aj Belgičanka Nour, ktorá nevie po anglicky a tak máme ďalšiu príležitosť trénovať španielčinu.
Martín má vo zvyku každý večer zbaliť nejaké jedlo do ruksaku, sadnúť do tereňáku a vyviezť sa na najvyšší vrch a spraviť si tam piknik. Rovnako je to aj dnes, nastupujeme dozadu do korby auta, vykladáme tam nášho aj Martínovho psa a vydávame sa na divokú terénnu jazdu pomedzi kravy. Ledva sa na korbe držíme, Martín je za volantom vysmiaty a ešte sa počas jazdy stihne aj oholiť. Vystupujeme na vrchole, okolo nás sa pasú stovky kráv a teliatok, rozkladáme si piknik a Martín nám zhora ukazuje jednotlivé dedinky a kopce. V tomto raji strávime asi hodinku a pol a potom sa odpájame od Martína, ktorý ide naspäť autom a my traja s Nour a psami ideme dolu pešo cez les. Cestou nachádzame hríby, ktoré poznáme aj od nás zo Slovenska, keď ale prídeme dole do dediny, Martínovi susedia na nás zhrozene pozerajú, že čo sme to preboha vzali, a všetci svorne tvrdia, že tieto hríby nemôžeme zjesť. Poučenie pre hubárov: Španieli naše dubáky, kozáky a suchohríby považujú za nejedlé! 🍄
V nedeľu doobeda pomáhame Martínovi v dome a v záhrade a poobede ideme opäť na piknik. Prichystáme jedlo, deky a vyrážame. Martín nás celé hodiny vozí tereňákom po okolitých kopcoch a neskutočných výhľadoch, každú chvíľu zastavujeme, kocháme sa a fotíme. V nádhernej krajine tak zakončujeme deviaty týždeň našej cesty. ⛰️
– Tento týždeň sme prešli 187 kilometrov.
– Dohromady sme prešli 3906 kilometrov. 🛣️
P.
Peti, to je úplná pecka 🙂 ani sa nedivím, že sa vám bude ťažko vracať…ak sa vrátite 🙂 Ale poviem ti, že sa teším každý týždeň na nový článok 🙂