Čo nám dala naša cesta?

Ahojte,

v tomto článku by som chcela zhrnúť názory, poznatky, myšlienky z cesty. Čo nám cesta ukázala a predtým sme to nevideli, alebo čo by sme si chceli zo španielskeho života zachovať aj doma. 

Všetko je o uhle pohľadu

🧠 Takto presne pred rokom sa nám ešte zdalo úplne nemožné odísť na takú dlhú dobu preč. Teraz sme späť a nič z toho nebolo tak nemožné ako sa na začiatku zdalo. Poučenie? Všetko je len uhol pohľadu a za rok sa môže z niečoho nemožného stať niečo reálne.

🧠 Cesta nám dala kopu nových kamarátov všelikde v Európe. V Belgicku, Holandsku, Španielsku, Rakúsku. Nechcem byť úplne naivná, viem že takéto kamarátstva nemusia pretrvať, ale aj keby to tak ale nebolo, každý jeden človek, ktorého som na ceste spoznala, mi dal niečo do života. A hlavne, ukázal mi nejakú vlastnosť, alebo časť mňa, ktorú som predtým nevnímala, ale on ju považoval za zaujímavú.

🧠 Noví ľudia v zahraničí menia tvoj pohľad na samého seba. Vnímajú ťa takého aký si teraz, pretože nepoznajú tvoju minulosť, to aký si býval, čomu si sa venoval a aké skutky si vykonal. Na novom mieste s novými ľuďmi môžeš byť vlastne kým chceš.

🧠 Dá sa žiť všelijako. Nie všetci musíme nutne fungovať v pracovnom systéme 8 – 17, od pondelka do piatku. Samozrejme, že toto sme vedeli aj predtým, stále však počúvame od nášho okolia, že takto sa nedá žiť dlhodobo. Životné príbehy ľudí, ktorých sme stretli na cestách nám ale ukazujú niečo iné: Roberto, ktorý sa živí ako pouličný muzikant; Nour, ktorá žongluje na križovatkách; Martín, ktorý robí kúzelníka a cestuje po televíznych súťažiach; Inma, ktorá je herečkou; Andrea, ktorá robí terapiu hudbou a spevom; Crystal, ktorá online učí angličtinu každý mesiac z iného štátu; Javier, ktorý vyrába historické hudobné nástroje len podľa obrázkov; Nemci z Barcelony, ktorí sa živia ako chrliči ohňa; Marta, ktorá robí muzikoterapiu; Vašek, ktorý cestoval stopom a napísal o tom knihu a mnohí iní.. Všetci títo ľudia majú spoločné jedno – majú precestovaných toľko krajín, že si to vy, ani my nevieme predstaviť. Precestovaných nie v zmysle “bol som tam týždeň na dovolenke”, ale precestovaných spôsobom aký sme teraz zažili my. Do hĺbky, so spoznávaním domácich, ich kultúry, jedla a nekonečnými zážitkami. A napriek tomu, že mi moje okolie na tieto vety s radosťou povie “takto sa ale nedá žiť”, títo ľudia nám znova ukázali, že dá a dokonca aj dlhodobo. A všetci z nich sú vo svojom živote šťastnejší, ako sme aktuálne my.

🧠 Za tie 4 mesiace som si veľmi oddýchla od neustáleho počúvania toho, čo by “si mala robiť takto”, “to nemôžeš takto” alebo moje obľúbené “to nie je normálne”. Zistila som, že ma stále viac irituje, keď mi rodina a okolie rozpráva, čo by som mala robiť so svojim životom, akú by som si mala nájsť prácu, ako by som mala žiť a mnohé iné nevyžiadané rady. V zahraničí nám to nikto nerobil, všetci sme vedeli, že sme spolu boli len na obmedzený čas a nemá pre nás zmysel kecať si do svojich budúcich životov. Proste sme spolu žili, tak ako je teraz moderné nadužívať: tu a teraz. Vždy keď som zo Španielska volala s domovom, prišlo niekoľko nevyžiadaných rád, alebo viet typu čo sa môže a nemôže a čo nie je normálne a čo by som mala po návrate domov robiť a po každom hovore mi to vadilo viac a viac. Menej nevyžiadaných rád, prosím. A presne tak ako Oswald komentoval pod posledným článkom: “I když, co je normál?”, kto vlastne určuje čo je normálne? Len uhol pohľadu.

Plány sú na to, aby sa menili. Alebo vôbec nerobili 🙂

🕜 Na začiatku bol plán odísť na mesiac. Po zvážení všetkých faktorov sa tento čas natiahol na necelé 4 mesiace. Spätne hodnotíme, že aj to bolo málo. Ako inak, že? 🙂 Krátko sa nám to zdalo hlavne preto, že sme boli u jedného aj druhého domáceho 2 týždne, nejaký čas u rodiny a tým pádom sme v karavane nestrávili celé štyri mesiace. A zároveň by sme u niektorých domácich radi ostali ešte dlhšie.

🕜 Naša odpoveď “neviem”, ktorú som popisovala v článku Mesiac pred odjazdom nám ostala aj počas cesty. Často sa nás ľudia pýtali kam pokračujeme, alebo kde budeme spať, väčšinou sme ale odpovedali, že nevieme. Väčšinou sme ešte doobeda nevedeli kde skončíme večer a už vôbec sme netušili kde budeme o týždeň. A v tom je práve tá sloboda v karavaningu. Pochopili sme ale, že takí sme my aj v bežnom živote. Málokedy plánujeme a stále nás baví naša spontánnosť.

🕜 Pred cestou sme mali rôzne očakávania. Veľmi málo z nich sa naplnilo, ale veci, ktoré sa cestou udiali, boli nakoniec ešte lepšie ako očakávania. Najlepším príkladom prekonaných očakávaní sú asi zážitky počas pobytu u Josého aj Martína. Nekonečné množstvo výletov, spoznávania lokalít očami domácich, množstvo domáceho jedla a nových kamarátov. Poučenie – najlepšie je nemať očakávania.

Čo chceme zachovať aj doma

👍 Španieli nás prekvapili tým, ako veľmi si užívajú jedlo v spoločnosti kamarátov alebo rodiny a ideálne ešte aj v prírode. Spoločný obed, alebo večer je pre nich samozrejmosťou a nevedia si bez toho predstaviť deň. Vďaka tomu, že majú siestu, sa pri obede často stretáva každý deň celá rodina a užívajú si spoločný čas. Prekvapilo nás, aké veľké množstvo Španielov chodí na večeru von na piknik. Pripravia si jedlo a idú na pekné miesto v prírode s partiou kamarátov alebo s rodinou. V Španielsku sme nenašli jediné miesto v prírode, kde by ľudia večer nepiknikovali. Toto by sme radi zachovali aj doma, častejšie si chodiť užívať jedlo von do prírody.

👍 V Španielsku sa mi veľmi páči, že si ľudia prevažne tykajú a tým pádom sú k sebe aj otvorení. Vlastne sa mi teraz spätne zdá zvláštne a nesympatické vykanie, ktoré je u nás zaužívané. Ľudia si od seba úplne zbytočne umelo držia odstup a často pôsobia chladne. Na vlastné oči som videla, koľko príležitostí priniesla španielska otvorenosť nám, keď nás španieli predstavovali jeden druhému ako kamarát kamarátovi, aj keď sa vzájomne nepoznali a nás poznali len chvíľu. Obzvlášť nesympatické a nepríjemné je pre mňa vykanie v rámci rodiny. Vtedy, keď je niekto členom rodiny už roky, ale starší si od neho vyžadujú vykanie. Vzájomná úcta rešpekt sa predsa dajú prejavovať aj inak ako vynucovaním si úcty pomocou jazyka a zároveň, to že si s niekým vykám ešte neznamená, že k sebe máme rešpekt. Aj toto by som rada viac zahrnula do života, buďme k sebe otvorenejší. V týchto vetách sa iste nájdu niektorí členovia rodiny, ktorým som to povedala aj do očí, navrhujem ale túto tému premyslieť ešte raz. 😉

👍 Dva mesiace pred cestou sme sa začali cez aplikáciu, podcasty a seriály učiť španielčinu. Tento zvyk si držím do dnešného dňa a posledných 6 mesiacov si každý jeden deň k španielčine sadám aspoň na 20 minút. Pár dní dozadu som si kúpila aj učebnicu a dúfam, že mi tento zvyk vydrží čo najdlhšie.

👍 Zistili sme, že vieme žiť s menej vecami ako máme a dokonca nám to vyhovuje viac. Stále sa rozhodne nemôžeme nazvať minimalistami, asi nimi ani nikdy nebudeme, ale zároveň si myslím, že dokážeme a chceme žiť s menej vecami ako väčšina ľudí v našom okolí. To sa najviac ukázalo okamžite po príchode, keď sme v prvých dňoch vyhádzali množstvo vecí, zaviedli nový systém v domácnosti a s radosťou v tomto nastavení pokračujeme. Dokedy? Nevieme, uvidíme.

👍 Až po návrate som si uvedomila, že celé 4 mesiace som každý deň zažívala niečo nové. Každé miesto, na ktoré sme prišli bolo nové a neobjavené, stretávali sme nových ľudí a ochutnávali nové jedlá. Každé ráno sme sa budili a prvých pár sekúnd sme museli premýšľať na akom mieste vlastne sme. Každý deň pre nás znamenal nové prekvapenie. Prvé dni po návrate som si všimla niečo, čo som si predtým neuvedomovala – kamkoľvek idem, všade to poznám, pohybujem sa v kruhu známych ľudí, zobúdzam sa stále na tom istom mieste, poznám miesta na ktorých venčím psa, kam chodím nakupovať a varím a jem známe jedlá. A prekvapivo ma to vyvádza z miery. Chcela by som aj doma častejšie cielene spoznávať nové miesta.

👍 V byte aj v karavane je prúser, keď máš blbého suseda. V karavane však môžeš jednoducho utiecť, keď potrebuješ, tak ako sme to párkrát urobili, či už od mravcov, alebo od hlučných susedov. V byte sa to však žiaľ nedá. Už dávno máme problém s hlučnými susedmi, ktorý riešime roky. Bývame v paneláku, v ktorom je 156 bytov a koncentrácia ľudí veľká. Všetky negatíva nášho bývania, ktoré sme videli pred cestou, sa nám po návrate znásobili a vidíme ich ešte viac. Odkedy sme naspäť vlastne nerobíme nič iné, len hľadáme naše nové bývanie, aby sme sa aspoň trošku priblížili kľudu, ktorý sme zažili na cestách. A ak nám výjdu naše predstavy a plány (ktoré výnimočne máme), pre naše okolie a aj pre väčšinu ľudí to bude zase raz šialený nápad. A už teraz čakám, kedy budeme prvýkrát počuť: “Takto sa žiť nedá.” alebo “Vy nie ste normálni.” 🤪

👍 Zistila som, že ma baví písanie. Nie že by som to predtým nevedela, v škole som mala rada slohy, na výške som sa tešila z písania bakalárky aj diplomovky a aj texty k nástrojom a ich vzniku na web som mala vždy spísané za pár minút. 

👍 Zistila som, že viem dodržať predsavzatie, keď chcem. Keď som na začiatku vyslovila, že budem dokumentovať každý týždeň, sama som si nebola istá ako dlho to vydržím. Bolo by mi však trápne skončiť v polovici, voči ľuďom, ktorí články každý týždeň čítali a čakali čo bude ďalej a či dorazíme domov. A tak aj vďaka tebe, čo to čítaš, som sa prekonala a každý týždeň strávila niekoľko hodín nad článkom a fotkami. 

Predpokladám, že toho čo nám cesta dala je a bude viac, ale niektoré veci asi uvidíme až s odstupom času. 🙂.

Ak ste prečítali všetky články, prečítali ste cca 56 A4-iek textu, čo je 104 normostrán. To sa začína blížiť k objemu tenšej knižky. Gratulujem, tento rok ste teda prečítali minimálne jednu knihu!

P.S.: Pre zaujímavosť nižšie pridávam fotky karavanu, ktorý aktuálne vyzerá ako šrot ešte viac ako obvykle. 😀

Náš karavan bez rezervy vpredu vyzerá ako človek bez nosa a bez zubov. A keďže doňho aktuálne prší, dostal čapičku 😀

Celú cestu niečo hrkalo v pravom prednom rohu... už vieme čo

Odstrojovanie predku v plnom prúde

Toto kedysi bývala posteľ

Vďaka oknu máme aj plesnivý roh alkovne

Aj druhý roh celý zhnitý... a nabúraný

Z karavanu ostala kopa triesok